Lukášov - nátanský Ježiš

Ježiš Lukášovho evanjelia bol nerozhodnou individualitou, ktorá nebola intelektuálna, ale mravná. Do astrálneho tela tejto bytosti pôsobila Buddhova individualita. Zoslal mu sily, ktoré môžeme vyjadriť slovami: "mier nech je v ľuďoch dobrej vôle".

Buddha, aj keď sa už nikdy neobjaví na Zemi vo fyzickom tele, vykonáva svoju činnosť pre ľudstvo z duchovného sveta. Zásah Buddhu jeho silami z duchovného sveta do astrálneho tela Lukášovho Ježiša počujeme v speve Gloria - Sláva buď na nebesiach a pokoj na Zemi. ktorý bol počuteľný i pre pastierov. Tieto slová pochádzajú od Buddhu. Toto krásne posolstvo mieru a lásky je výsledkom toho, čím Buddha prispel ku kresťanstvu.

Ježiš z Nazaretu - nie Kristus! - mal za sebou mnohé inkarnácie (vtelenia), prešiel mnohými vývojovými stupňami, ako sa mohol stať Ježišom. Ježiš, predtým, ako sa mohol stať nositeľom Krista, musel sa stať vysokým zasvätencom!

Do dieťaťa, ktoré sa narodilo tým dvom rodičom, ktoré Lukášovo evanjelium nazýva Jozef a Mária, bola vložená zvláštna, veľká individuálna sila, ktorá bola predtým opatrovaná s nesmiernou starostlivosťou vo veľkej materskej lóži, vo veľkej slnečnej svätyni. Do tohto dieťaťa bola vložená tá najlepšia, najsilnejšia z ľudských individualít. Ak sa chceme oboznámiť s individualitou, ktorá bola vtedy vložená do dieťaťa Ježiša, musíme sa vrátiť ďaleko naspäť, až do doby pred luciferským vplyvom na ľudstvo, než ešte luciferské pôsobenie preniklo až do astrálneho tela ľudí. Luciferský vplyv prenikol k ľuďom v tej istej dobe, keď Zem bola zaľudnená len prvotnou ľudskou dvojicou. Tento hlavný ľudský pár bol síce dostatočne silný, aby zvládol vtedajšiu ľudskú substanciu a boli schopní sa do nej vteliť, ale nebol natoľko silný, aby odolal luciferskému pôsobeniu. Luciferský vplyv prenikol svojím pôsobením aj do astrálneho tela tejto hlavnej dvojice, a následok toho bol, že bolo potom nemožné, aby všetky sily, ktoré boli v Adamovi a Eve, boli odovzdávané ďalej potomkom a mohli prúdiť ich krvou.

Bolo síce potrebné, aby sa fyzické telo ďalej po všetky pokolenia rozmnožovalo, ale vedúcimi bytosťami ľudstva bolo niečo z éterického tela zadržané a vyčlenilo sa to z ďalšieho vývoja ľudstva. Vyjadrené to bolo tým, že bolo povedané: "Ľudia okúsili ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého", - z toho, čo prichádzalo z luciferského vplyvu. Ale bolo tiež povedané: "Teraz im musíme vziať možnosť, aby požívali ovocie aj zo stromu života!" To znamená, že isté množstvo síl éterického tela bolo vyňaté z ďalšieho vývoja ľudstva. Tieto sily teraz už neprúdili k potomkom. V Adamovi existovalo teda pôvodne ešte isté množstvo síl, ktoré mu boli po prvotnom hriechu odňaté. Táto ešte nevinná časť Adamovej bytosti zostala zachovaná vo veľkej materskej lóži ľudstva a bola tam ochraňovaná s nesmiernou starostlivosťou. Bola to duša Adamova nedotknutá ešte ľudským hriechom. Tieto prasily Adamovej individuality boli chránené luciferského vplyvu a boli teraz prevedené tam, kde sa Jozefovi a Márii narodilo dieťa, vo svojich prvých rokoch mal tento Ježiš v sebe silu prvotného praotca pozemského ľudstva. Táto duša bola uchovaná tak, že zostala veľmi mladá! Nebola vedená rôznymi inkarnáciami, bola zadržaná na veľmi nevyvinutom stupni, ako keby sme umelo bránili dieťaťu vo vývoji.

Kto to teda precitol k životu v dieťatku, ktoré sa narodilo Jozefovi a Márii? Bol to sám praotec ľudstva, starý Adam, ktorý opäť ožil ako nový Adam. To vedel už Pavol (l. Kor. 15,45) - "Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom." A vedel to aj Lukáš, ktorý bol Pavlovými žiakom. Vedel, že bolo treba niečoho zvláštneho, aby táto duchovná substancia mohla byť vôbec prevedená dolu do ľudstva, vedel, že na to bolo potrebné pokrvného príbuzenstva vedúceho až nahor k Adamovi. Preto dáva Jozefovi rodokmeň vedúci až nahor k Adamovi, ktorý vzišiel priamo z duchovného sveta a preto podľa Lukášových slov pochádza z Boha, je synom Božím. Lukáš uvádza postupnosť pokolenia až k Bohu (Luk. 3,23-38). Významné mystérium sa skrýva práve v tom, čomu by sme u Lukáša mohli hovoriť kapitola rodokmeňová: že bolo potrebné, aby od generácie ku generácii prúdila spoločná krv, aby bola zachovaná v neprerušenom slede až k najneskorším potomkom, aby až sa naplní čas, mohol byť na potomstvo zhora zoslaný i žiadúci duch.

Tak sa s telom, ktoré sa narodilo Jozefovi a Márii, spojil tento nekonečne mladistvý duch, tento duch nedotknutý akýmikoľvek pozemskými osudmi, táto mladá duša, ktorej sily, keby sme ich chceli hľadať, by sme museli hľadať v starej Lemúrii. Jedine tento duch bol dosť silný, aby celo vyžiaril svoju podstatu do astrálnej materskej schránky, a aby odovzdal pri jej odkladaní sily, ktorú potrebovala, aby sa mohla zjednotiť oplodňujúcim spôsobom s Buddhovou nirmánakájou. Lukáš nám popisuje človeka, ktorý podľa svojej pokrvnej príbuznosti odvodzoval svoje fyzické telo až od Adama, až z doby, kedy na pustnúcej Zemi bolo ľudstvo zachránené jedinou hlavnou pozemskou dvojicou. V chlapcovi Ježišovi nachádzame znova Adamovu dušu z obdobia pred prvotným hriechom, tú dušu, ktorá čakala najdlhšie na vtelenie. Nech to teda bude znieť dnešnému ľudstvu seba fantastickejšie, smieme povedať, že ona individualita, ktorú veľká materská lóža ľudstva previedla do bytosti dieťaťa - Ježiša, je opätovným vtelením vôbec prvého člena celého ľudského rodu. Teraz vieme, kto bol ten, kto bol v chráme predstavený Pánovi a ukázáný Simeonovi - ten, kto bol podľa Lukáša synom Božím. Lukáš nehovorí o súčasnom človeku, ale dosvedčuje, že tento človek je opätovným vtelením toho, ktorý tu bol predtým, ktorý bol najstarším praotcom všetkých pokolení.

V 6 st. pr. Kr. žil v Indii veľký bódhisattva, ktorého poslaním bolo, aby priniesol ľudstvu pravdy, ktoré sa mali postupne rodiť v ľudstve samom. On sám k tomu dal podnet. Tým sa vtedy stal Buddhom, preto sa už neobjavuje v ďalšej pozemskej telesnosti. Objavuje sa ale znova v nirmánakáji, v tele premien, ale iba po úroveň étericko - astrálneho sveta. V podobe anjelských zástupov ho vtedy uvideli pastieri, ktorí sa nakrátko stali jasnozrivými, pretože mali vidieť, čo je im zvestované. Buddha sa skláňa nad dieťaťom, ktoré sa narodilo Jozefovi a Márii. A to, že sa skláňa práve nad týmto dieťaťom, má účel. Aby sa to, čo mohol veľký Buddha priniesť ľudstvu všeobecne plodným, bolo potrebné, aby do toho, čo si Buddha do tej doby vydobyl, vprúdila sila celo preniknutá sviežosťou mladosti. Túto silu musel Buddha vsať do seba nahor zo Zeme, preto sa skláňal k dieťaťu, z ktorého mohol prijať všetky tie omladzujúci sily z astrálnej materskej schránky, ktorá sa oddeľovala. Tento novo narodený človek sa mu narodil vďaka tomu, že z pokrvnej postupnosti, zo sledu generácií sa zrodilo dieťa, ktoré on, ktorý to vedel najlepšie, mohol sledovať späť až k praotcovi ľudstva a stotožnil toto dieťa s dávnou mladou dušou ľudstva za doby lemurskej, takže v ňom rozoznal opätovne vteleného nového Adama. Toto dieťa, ktoré malo dušu, ktorá bola materskou dušou ľudstva a ktorej mladosť bola zachovaná v slede vekov, žilo tak, že vyžiarilo všetky svieže sily do astrálnej telesnosti, ktorá sa potom odlúčila, vystúpila nahor a zjednotila s nirmánakájou Buddhu.

V starom hebrejskom národe žil rod Dávidov. Tí, ktorých označujeme za potomkov Dávida, tí všetci odvodzovali svoj pôvod od svojho praotca Dávida. Dávid mal dvoch synov, Šalamúna a Nátana (2. Sam. 5,14). Dvojaké pokolenie pochádza od Dávida: línia Šalamúnova a línia Nátanova. V čase, keď začína náš letopočet, našli by sme v Palestíne ako potomkov zo Šalamúnovej, tak z Nátanovej línie Dávidovho rodu. A ako jeden z potomkov z onej línie, ktorú označujeme za Nátanovu líniu rodu Dávidovho, žije v Nazarete muž menom Jozef. Jeho manželkou je žena menom Mária. Ale v Betleheme žije potomok zo Šalamúnovej línie rodu Dávidovho, ktorý sa volá tiež Jozef. Nie je v tom nič zvláštne, že vtedy žijú dvaja ľudia z pokolenia Dávidovho, ktorí sa obaja volajú Jozef, a že obaja majú za manželku Máriu, ako ju volá Biblia. Na začiatku nášho letopočtu teda máme dve dvojice rodičov, obe majú mená Jozef a Mária. Jedna dvojica odvodzuje svoj pôvod zo Šalamúnovej línie Dávidovho rodu - z kráľovskej línie, druhá dvojica, žijúca v Nazarete, odvodzuje svoj pôvod z Nátanovej - z kňazskej línie.

Títo rodičia z nátanskej línie putovali vtedy, keď sa im malo narodiť dieťa, z Nazaretu do Betlehema, aby boli zapísaní pri sčítaní ľudí. (Luk. 2,4-5). Druhá dvojica rodičov, ktorá pôvodne vôbec nebývala v Nazarete, žila v Betleheme, a to nám popisuje Matúš (Mt 2,1). Evanjelia hovoria pravdu. Týmto rodičom zo Šalamúnovej línie sa narodí dieťa, ktoré sa volá tiež Ježiš. I toto dieťa chová vo svojej telesnosti mocnú individualitu. Ale toto dieťa malo sprvu inú úlohu, toto dieťa nemalo byť povolané, aby predalo do svojej astrálnej materskej schránky svieže mladé sily, ale bolo povolané priniesť ľudstvu to, čo môže ľudstvu priniesť len niekto so zrelou dušou. Všetkými silami, ktoré pri niečom takom prichádzali do úvahy, bolo toto dieťa vedené k tomu, aby mohlo byť vtelením onej individuality, ktorá kedysi v Perzii zvestovala Ahura Mazdu, individualita Zoroastera. Zoroastrovo ja sa vtelilo znova v dieťati, o ktorom nám rozpráva Matúš, že sa narodilo rodičom Jozefovi a Márii, pochádzajúcom z kráľovskej línie, zo Šalamúnovej línie Dávidovho rodu, rodičom, ktorí už pôvodne bývali v Betleheme. Tak nachádzame u Matúša jednu časť pravdy, u Lukáša druhú časť pravdy. Oboch ich musíme brať doslova, pretože pravda svetového bytia je zložitá.

Tak žili vedľa seba ony dve individuality: mladá individualita Adamova v dieťati z kňazskej línie domu Dávidovho, a individualita Zoroastera v dieťati z kráľovskej línie Dávidovho rodu. Tak vidíme, ako Matúš popisuje betlehemského Ježiša, teda toho, ktorého rodičia boli predtým usadení v Betleheme. To iba Lukáš hovorí, že rodičia jeho Ježiša bývali v Nazarete, že sa odobrali k sčítaniu obyvateľstva do Betlehema a že sa im tam počas tejto krátkej cesty narodil Lukášov Ježiš, načo sa potom rodičia zase vrátili do Nazareta. Matúš poukazuje len na to, že Ježiš sa narodil v Betleheme a že musel byť odvedený do Egypta. Až po návrate z Egypta sa jeho rodičia usadili v Nazarete, aby Ježiš, znovuzrodený Zoroaster, mohol byť nablízku tomu, ktorý predstavuje onen druhý prúd, buddhistický. Postava, vonkajší vzhľad, to, čo je priamo vyjadrené vo vonkajšej telesnosti, to súvisí s charakterom ľudského ja, to človek dedí po otcovi. Preto musel šalamúnsky Ježiš zdediť po otcovi predovšetkým svoju silu, pretože jeho poslaním bolo vždy, aby prevádzal do sveta božské sily, ktoré žiaria všade okolo vonku v priestore. Skutočnosť, že sa vtelí zvláštna individualita u Matúša, je z duchovného sveta zvestovaná ako významná udalosť, a nie je zvestovaná Márii, ale otcovi, Jozefovi (Mt 1,20-21). Za tým všetkým sa skrývajú najhlbšie pravdy. Na Ježiša z nátanskej línie prešli vnútorné vlastnosti, ktoré sa dedia po matke. Preto musel byť Ježiš Lukášovho evanjelia zvestovaný matke (Luk. 1,26-38).

Tak vidíme, ako vyrastajú dvaja Ježišovia. Raz to je syn nátanských rodičov Jozefa a Márie, a vidíme, ako sa tento syn narodí mladučkej matke, pretože ak mala tu pôsobiť mladá duša, muselo sa toto dieťa narodiť veľmi mladej matke. S týmto synom sa obaja rodičia po návrate z Betlehema usadili zase v Nazarete. Ďalšie deti už nemali. Malo byť údelom tejto matky, aby zostala len a len matkou tohto Ježiša.

Tak vidíme, ako v nátanskom Ježišovi vyrastá bytosť s hlbokým cítením, a vidíme, ako v šalamúnskom Ježišovi vyrastá individualita vyznačujúca sa nesmiernou zrelosťou, hlbokým porozumením pre svet. Matke nátanského Ježiša, teda onoho citovo hlbokého dieťaťa, boli zvestované významné veci. Už keď sa Simeon postavil pred novorodeniatko a videl, ako je obostreté žiarou toho, ktorého on sám kedysi v Indii ešte nemohol vidieť v hodnosti Buddhu, predpovedal, čo veľkého a mocného sa má s ním uskutočniť, ale vyslovil aj dôležité slová o "meči, ktorý prenikne matkino srdce" (Luk. 2,35). Obe tieto deti vyrastali v najbližšom susedstve a za priateľských vzťahov medzi rodičmi, a obe sa vyvíjali až asi do svojho dvanásteho roku. Keď nadišiel dvanásty rok nátanského Ježiša, vypravili sa jeho rodičia do Jeruzalema, ako sa dozvedáme - podľa tradičného obyčaju - aby sa zúčastnili veľkonočného sviatku, a vzali so sebou aj svoje dieťa, ako bolo zvykom, keď deti dospeli. A tu zaraďuje Lukášovo evanjelium neobyčajne tajuplné rozprávanie o dvanásťročnom Ježišovi v chráme.

V nie príliš vzdialenej dobe potom zomrela matka tohto Ježiša, takže toto dieťa, v ktorom teraz prebývalo Zoroastrovo ja žilo ďalej bez matky. Aj ono druhé dieťa už za normálnych pomerov nemohlo žiť ďalej, keď ho opustilo Zoroastrovo ja. Josef zo šalamúnovej línie zomrel už skôr, a matka šalamúnskeho Ježiša so svojimi deťmi, Jakubom, Jozefom, Judom, Šimonom a oboma dcérami boli prijatí do domu nátanského Jozefa, takže Zoroaster teraz žil zase pospolu s rodinou, do ktorej sa pôvodne vtelil, až na otca. Týmto spôsobom sa zlúčili obe tieto rodiny v jednu. Tak teraz žil pohromade s ostatnými. Lebo ono telo, v ktorom teraz prebývala zrelá duševnosť Zoroastrovho ja, bolo schopné prijať a zjednotiť so sebou to, čo povstalo, keď Buddhova nirmánakája do seba prijala odloženú astrálnu materskú schránku nátanského Ježiša. Vidíme, ako teraz v Ježišovi z Nazaretu vyrastá individualita, nesúca v sebe jástvo Zoroastera, prežiarené a preduchovnené omladenou Buddhovou nirmánakájou. Vidíme, ako v duši Ježiša Nazaretského tak žije splynutie buddhizmu a zoroastrizmu. Pretože zomrel aj Jozef z nátanskej línie, a to pomerne rýchlo, je vlastne dieťa nesúce v sebe Zoroastrovo ja, naozaj sirotou. Nie je tým, kým je podľa svojho telesného pôvodu. Podľa ducha je znovuzrozeným Zoroasterom. Podľa telesného pôvodu je synom Jozefa z nátanskej línie, a podľa vonkajších hľadísk ho svet musel takto chápať.

Lukáš nám to rozpráva presne, a treba brať jeho slová v ich presnom znení:

"A stalo sa, keď sa krstil všetok ľud,
a keď sa pokrstil aj Ježiš a modlil sa, že otvorilo sa nebo.
A zostúpil Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica na neho,
a ozval sa hlas z neba, ktorý hovoril:
Ty si ten syn môj milovaný - ja som ťa dnes splodil".

Nie je nám povedané, že bol jednoducho synom Jozefovým, ale čítame: "... bol pokladaný za syna Jozefa" (Luk. 3,21-23), pretože jeho ja sa pôvodne inkarnovalo v šalamúnskom Ježišovi, nemalo teda s nátanským Josefom v podstate nič spoločného. Stojí teda pred nami v Ježišovi Nazaretskom jednotná bytosť, chovajúca vo vnútri veľký, mohutný obsah, v ktorom sa zjednotilo všetko požehnanie, ktoré sme spoznali v buddhizme, a všetko požehnanie, ako sme ho spoznali v zoroastrizme. Ona vnútorná bytosť bola vo svojom ďalšom vývoji povolaná k niečomu veľkému, muselo u nej nastať ešte niečo úplne iné ako u tých, ktorých Ján krstil v Jordáne. V čase krstu sa tiež zniesla dolu nesmrteľná bytosť pôvodnej matky nátanského Ježiša a premenila onú matku, ktorá bola prijatá do domu nátanského Josefa, a urobila z nej opäť panenskú bytosť, takže duša onej matky, ktorú Ježiš stratil, mu bola pri Jánovom krste vrátená. Táto matka, ktorá mu zostala, skrýva v sebe dušu jeho pôvodnej matky, tej, ktorú Biblia nazývá požehnanou mezi ženami (Luk. 1,28).

Ježiš, ktorý v sebe ukrýval Krista, každý rok o Veľkej noci vyhľadáva miesto, kde sa odohralo mystérium na Golgote. Nie je dôležité, či je v tele alebo nie a žiaci, ktorí dosiahli zrelosti sa môžu k nemu pridružiť.