Matúšovo evanjelium

To najdôležitejšie, čo Ješu ben Pandira vykonal, spočívalo v tom, že pripravil Matúšovo evanjelium. Mal veľa žiakov, medzi nimi jedného, ktorý už vtedy určitým spôsobom predom prorocky spísal Matúšovo evanjelium. Toto evanjelium mohlo byť potom, keď sa odohrávalo mystérium Golgoty, len obnovené. Spísanie je vyhotovené tak, že obsah sa preniesol zo starých mystérií, napr. čo sa vzťahovalo k pokušeniu a iné. Mal žiaka Matyáša, ktorého meno sa neskôr prenieslo na jeho nasledovníka, ktorý žil v dobe Ježiša. Čo sa stalo s týmto dokumentom si ujasníme najlepšie tým, čo o ňom hovoril Jeroným, veľký cirkevný otec. Matúšovo evanjelium dostal od nejakej sekty. Vtedy to bol malý kruh, ktorý uchovával túto knihu v tajnosti a za zvláštnych okolností sa dostala do rúk Jeronýma. Jeho biskup mu prikázal, aby ju preložil. Sám hovorí, že je napísaná tak, že sa nemá dostať do rúk nezasväteným. Chcel ju preložiť tak, aby to, čo je v nej skryté, zostalo skryté aj naďalej. Ďalej hovorí, že tomu tiež nerozumie. To, čo sa uskutočnilo bolo napísané takým spôsobom, že jeden to mohl vyjadriť svetskou rečou tak, druhý onak. Takto prešla na potomkov. Je tomu teda tak, že svet vlastne evanjelia vôbec ešte nemá. Je teda snáď oprávnené, keď dnes sú evanjelia na základe duchovného bádania v akašickej kronike novo vysvetľované, pretože iba tam nachádzame ich pôvodnú podobu.

Matúš popisuje, ako narodenie tvorcu kresťanstva je vopred zvestované, ako potom príde k tomuto narodeniu, ako z východu prichádzajú mágovia, ktorí spozorovali hviezdu, ako hviezda ich zaviedla k miestu, kde sa narodil Spasiteľ. Popisuje ďalej, ako tým bola vzbudená pozornosť Herodesova, a ako rodičia Spasiteľovi, aby unikli Herodesovmu opatreniu, pozostávajúcemu z povraždenia betlehemských batoliat, utekajú s dieťaťom do Egypta. Keď Herodes zomrie, je Jozefovi zvestované, že sa môže zase vrátiť. A z obavy pred Herodesovým nástupcom sa teraz nevracia do Betlehema, ale uchýli sa do Nazareta. Keď porovnáme evanjelium Lukášovo a Matúšovo, tak sa zvestovanie Ježiša odohráva v oboch evanjeliách značne rozdielne: raz je narodenie ohlásené Jozefovi, druhýkrát Márii. Vidíme potom u Lukáša, že rodičia Ježiša bývajú pôvodne v Nazarete, a potom pri istej príležitosti putujú do Betlehema k sčítaniu ľudu. Kým sú v Betleheme, narodí sa Ježiš. Potom nasleduje po ôsmich dňoch obriezka - ani slovo o úteku do Egypta, a po nejakej dobe, nedlho po tom, je Ježiš predstavený Pánovi v chráme, vidíme, že je vykonaná obvyklá obeť, a že rodičia potom putujú s dieťaťom späť do Nazaretu a tam žijú. A potom sa nám rozpráva niečo zvláštneho: ako dvanásťročný Ježiš pri návšteve, ktorú jeho rodičia urobili v Jeruzaleme, zostane v chráme, ako ho hľadajú, ako ho potom nájdu v chráme medzi tými, ktorí vykladajú Písmo, ako on pred nich predstupuje ako niekto Písma znalý, ako sa v tom kruhu znalcov Písma vyníma ako niekto rozumný a múdry. Potom evanjelium rozpráva, ako rodičia zoberú dieťa opäť so sebou domov, ako tam dospieva, a potom už o ňom nepočujeme nič zvláštneho až do Jánovho krstu. Máme tu dvojaký príbeh Ježiša Nazaretského, ako do seba prijal Krista. Kto by chcel obe evanjelia zjednotiť, musí si predovšetkým položiť otázku, ako má zjednotiť Matúšovo rozprávanie, že ihneď po Ježišovom narodení dostanú rodičia, Jozef a Mária, pokyn, aby s dieťaťom utiekli do Egypta, a potom sa zase vracajú, ako má toto zjednotiť s predstavením dieťaťa-Ježiša Pánovi v chráme podľa Lukáša. Práve tu uvidíme, že to, čo sa nám pre fyzické chápanie javí zdanlivo ako úplný rozpor, pred nás predstúpi vo svetle duchovného bádania ako pravda. Oboje je pravda, hoci to je popisované ako zdanlivý rozpor vo fyzickom svete.

Matúš zdôrazňoval menej prekypujúcu lásku ako Lukáš, Zhrnul toto tajomstvo kresťanstva aspoň do stručných slov, hovorí: Z prebytku ja tryská láska. A tá má prirodzene prúdiť aj všetkým, čo hovoríme a konáme. V Matúšovom evanjeliu máte v latinskom preklade ešte pôvodné slová ako stručné zhrnutie všetkých tých krásnych slov o láske, obsiahnuté v Lukáša. Latinsky to tam znie: "Ex abundantia cordis os loquitur." Z pretekajúceho (nadbytku) srdca hovoria ústa (Mt 12,34)! Jeden z najvyšších kresťanských ideálov! Ústa hovoria z prekypujúceho nadbytku srdca, z toho, čo srdce už nemôže v sebe obomknúť (čím je preplnené). Znamená to - Snaž sa hovoriť z tejto sily, z prekypujúceho ja, ktoré vyžaruje zo seba svoju silu - pretože táto sila je silou viery! Potom budeš hovoriť slovami, ktoré naozaj obsahujú silu Kristovu. A teraz si to prečítajte v dnešnej Biblii. "Čoho je srdce plné, tým prekypujú ústa." (Ide o Lutherov nemecký preklad. V kralickej Biblii znie toto miesto: "Z hojnosti srdca ústa hovoria.") To sú slová, ktoré stačili zastrieť na celé stáročia jednu z najdôležitejších právd kresťanstva. Ľudstvo neprišlo na to, ako je to nelogické, keď sa povie, že sa srdce vylieva, keď je plné. Veci na svete sa obyčajne vylievajú až vtedy, keď sú viac ako plné, keď pretekajú. Sila, ktorá môže pretekať z ľudského srdca, to je sila Kristova. Srdce je tu zastúpené slovkom ja. Čo môže ja vydávať zo seba ako prebytok, to prúdi von cez slovo. Ja bude až na konci zemského vývoja tak ďaleko, že do seba pojme celého Krista. Zatiaľ je Kristus niečím, čo zo srdca ľudí zatiaľ neprekypuje. Ten, kto chce mať srdce iba plné, ten Krista nebude mať vôbec. Najdôležitejšie veci, sama podstata kresťanstva sa teda objavuje v správnom svetle vďaka tomu, čo je duchovná veda schopná povedať na vysvetlenie veľkých kresťanských spisov. Tým, že môže čítať v kronike akaša v duchovnom svete, odkrýva pôvodný zmysel a je preto schopná čítať tieto spisy v ich pravom význame.

Isté slová Matúšovho evanjelia bývajú obyčajne chybne prekladané, krásne slová: "Neprišiel som na túto Zem, aby som odviedol od tejto Zeme mier, ale aby som zavrhol meč!" Tieto najkrajšie, najpodivuhodnejšie slová mieru boli, žiaľ, obrátené v pravý opak. Aby vykúpil Zem pozvoľna od toho, čo vnáša do ľudstva svár, nesúlad, preto sa vtlačila bytosť Krista do duchovného bytia Zeme.