Ľudstvo musí dôjsť k tomu, aby všetkými silami, ktoré žijú v ľudskej duši, pochopilo mystérium Golgoty - nielen ho chápať tak, ako je to možné rozumovo, ale tak, že sa celá ľudská bytosť môže spojiť z mystériom Golgoty. To však bude možné ľudstvu až vtedy, až sa bude môcť priblížiť mystériu Golgoty z hľadiska duchovného poznania. Na začiatku ľudského vývoja existovalo mohutné vedomie o Bohu Otcovi, a toto vedomie sa časom zahmlievalo, takže človek potom mal možnosť vidieť okolo seba prírodu zbavenú ducha. Pozrime sa trochu hlbšie do duší ľudí, ktorí žili v období, keď sa blížilo mystérium Golgoty, ukazuje sa nám nasledovné: Tu boli jednoduchšie duše, ktoré mohli len hlboko vo svojom podvedomí pociťovať, ako sa teraz oddelili od súvislosti s Otcom. Pretože ony boli potomkami oných praľudí, ktorí neboli žiadnym spôsobom tak zvierací, ako si ich dnes prírodná veda predstavuje, ale v postave podobnej zvieracej mali dušu, prostredníctvom ktorej zo starého snivého jasnozenia vedeli: my sme zostúpili z božsky duchovného sveta a prijali sme ľudské telo. Do zemského sveta nás sprevádzal Boh Otec. Z neho sme sa narodili. Avšak najstaršie duše ľudstva vedeli: v duchovných svetoch, z ktorých zostúpili, zanechali niečo, čo my nazývame, alebo neskôr to bolo tak pomenované - Krista. Preto prví kresťanskí spisovatelia hovorili, že najstaršie duše boli kresťanmi: tieto duše sa skutočne vedeli modliť ku Kristovi. Ale v duchovných svetoch, v ktorých prebývali než zostúpili na Zem, tam bol Kristus ústredným bodom ich nazerania, tam bol Kristus ústrednou bytosťou, ku ktorej obracali svoj duševný zrak. A na toto spolužitie s Kristom v predzemskom bytí - si ľudia na Zemi spomínali. V mystériách druhého a prvého st. pred mystériom Golgoty ľudia vnímali celkom osobitným spôsobom onú bytosť nadsmyslových svetov, ktorá bola neskôr nazývaná bytosťou Kristovou. Vedeli, že zostúpi na Zem, aby v človeku opäť prebudila nadzmyslovú duchovnosť. A ľudia začali hovoriť o onej bytosti, ktorá bola neskôr označovaná menom Kristus, ako o Onom, ktorý raz v budúcnosti zostúpi na Zem, prijme ľudské telo, ako to potom skutočne urobil v Ježišovi z Nazareta. A v posledných storočiach pred mystériom Golgoty bolo toto hovorenie o Kristovi ako o tom, ktorý príde, jedným z hlavných obsahov hovorov vôbec.

A my vidíme v obraznej veľkoleposti v troch mágoch alebo troch kráľoch z Východu zástupcov zasvätencov, ktorí vo svojich miestach učili: Kristus príde, až sa naplní čas a znamenia nebeské ho zvestujú. Potom ho musíme vyhľadať na skrytom mieste. Akú cestu nastúpil Kristus, aby dospel k Ježišovi? (Kristus ako božská bytosť nášho planetárneho systému, zatiaľ nezrodená, Ježiš ako obyčajný, ale dokonalý človek, pripravovaný po mnoho inkarnácií, aby sa mohol stať nositeľom Kristovej bytosti, ktorá do neho vstúpila pri krste v Jordáne v jeho 30. roku, aby skrze neho pôsobila a vykonala svoje poslanie). Otázka po Kristovi bola v časoch prvotného kresťanstva čisto duchovná. Ľudia nebádali o Ježišovi, ale hľadali Krista, ako zostúpil. To najdôležitejšie, čo povedal po smrti, je zachované len v niekoľkých útržkoch, ale duchovná veda môže vybádat, čo Kristus prehovoril k tým, ktorí boli jeho najbližšími po smrti, pretože sa im prejavoval len vo svojej duchovnosti. Tu k nim prehovoril ako veľký liečiteľ, ktorý bol Utešiteľ, pretože on vedel o tajomstve, že ľudia kedysi mali spomienku na neho, pretože s ním boli pospolu v nadsmyslových svetoch, v bytí pred zrodením. A teraz im mohol povedať: Predtým som vám dával schopnosť spomínať si na vaše nadzmyslové bytia. Dnes vám dávam keď to prijmete do svojich sŕdc - silu, aby ste prešli bránou smrti s vedomím nesmrteľnosti. A nebudete spoznávať len Otca, ale budete pociťovať Syna ako toho, s ktorým budete môcť umierať a predsa zostať živými: In Christo morimur (v Kristovi umierame).

Keď boli ľudia praľuďmi, nepoznali smrť, pretože už od čias, kedy dosiahli vedomie, mali vnútorné spoznávanie svojej duševnosti: vedeli o tom, čo zomrieť nemôže. Mohli vidieť okolo seba ľudí umierať, ale umieranie bolo im len zdaním v skutočnostiach ich obklopujúcich. Až keď sa blížilo mystérium Golgoty, pociťovali ľudia skutočnosť umierania, pretože ich duševno sa pozvoľna tak spojilo s telesnosťou, že mohla vzniknúť pochybnosť, ako môže duša žiť dlhšie, keď sa telo rozpadne. To nebolo žiadnym problémom v skorších dobách, pretože ľudia dušu poznali. Teraz prišiel Kristus a povedal: Ja chcem s vami žiť na Zemi, aby ste vedeli silu svojej duše tak vnútorne podnietiť, že ju budete môcť preniesť smrťou ako dušu živú. Tak sa pripojilo vo vývoji ľudstva k vedomiu: "Z Boha Otca sme sa zrodili" - slovo života, útechy a sily: V Kristovi umierame. To znamená: Žijeme v ňom.

Kristus svojim činom vykonal niečo, čo má vzťah k celému svetovému poriadku. Je rozumné, že veľká časť ľudstva delí letopočet na čas pred a po zjavení sa Krista na Zemi. Tým táto časť ľudstva dokazuje svoj cit pre dominantný význam Kristovho mystéria. Avšak to, čo je pravdou, skutočnosťou, musí byť ľudstvu zvestované neustále novou formou a novým spôsobom - pretože potreby ľudstva sa čas od času menia. Naša doba potrebuje nové zvestovanie tejto najväčšej udalosti pozemského vývoja ľudstva, tejto Kristovej udalosti. A zvestovaním chce byť práve duchovná veda (antroposofia). Zvestovanie Kristovho mystéria prostredníctvom duchovnej vedy nie je svojím obsahom ničím novým ani pre nás. Je však niečím novým svojou formou. Veď to, o čom hovorí, o tom sa hovorilo v užších kruhoch aj v našej kultúre a v našom duchovnom živote už po stáročia. Len v jednom sa dnešné zvestovanie líši od všetkých predchádzajúcich: Dnešné zvestovanie smie prehovárať k väčšiemu okruhu ľudí. Zmienené menšie krúžky, v ktorých zaznievalo rovnaké zvestovanie už po stáročia v našom európskom duchovnom živote, uznávali ako svoj symbol kríž s ružami (ružový kríž). Rosenkruciáni sú spoločenstvom, ktoré od 14. storočia pestuje vnútri európskeho duchovného života v pravom zmysle duchovné kresťanstvo. Táto rosenkruciánska spoločnosť, ktorá mala snahu, bez ohľadu na všetky vonkajšie historické formy, podávať svojim vyznávačom najhlbšie pravdy kresťanstva, nazývala svojich vyznávačov tiež "jánski kresťania."

Egoizmus v budúcnosti bude môcť byť postupne vyhnaný z jednotlivých ľudských ja činom na Golgote. V tejto krvi, ktorá vytekala z rán Kristových vidíme skutočný symbol pre prebytočný egoizmus v ľudskom ja. Ako je krv výrazom pre ja, tak je krv, ktorá tiekla na Golgote, výrazom pre to, čo je prebytočné v ľudskom ja. Keby na Golgote netiekla krv, zatvrdol by človek duchovne v egoizme. S vytekajúcou krvou na Golgote bol daný podnet na to, aby to, čo robí ja sebeckým, mohlo pozvoľna z ľudstva zmiznúť. Ale každá fyzická udalosť má svoj náprotivok v duchovnej udalosti. Rovnakou mierou, ako vytekala krv z rán na Golgote, tak sa aj stalo niečo duchovného. V tomto okamihu sa stalo to, že zo Zeme začali prvýkrát vystupovať žiarivé lúče, ktoré predtým nevystupovali. Takže si môžeme predstaviť v tejto chvíli vytvorené žiarenie zo Zeme do svetového priestoru. Krajina sa postupom času čoraz viac zatemňovala - až k udalosti na Golgote. Teraz vyteká na Golgote krv a Zem začína žiariť! Keby mohla niektorá bytosť v predkresťanskom čase vnímať jasnovidne z nejakého vzdialeného svetového telesa dole na Zem, videla by, ako aura Zeme zvoľna uhasíná a najtemnejšia sa stala v čase, ktorá predchádzala udalosti na Golgote. Ale potom by táto bytosť videla, ako aura Zeme zažiarila novými farbami. Činom na Golgote bola Zem preniknutá astrálnym svetlom, ktoré sa pozvoľna stane svetlom éterickým a potom fyzickým. Lebo každá bytosť vo svete sa vyvíja ďalej. Čo je dnes Slnkom, bolo najprv planétou. A ako sa starý Saturn vyvinul v Slnko, tak sa vyvíja v Slnko naša Zem, ktorá je dnes planétou. Prvý podnet na to, aby sa naša Zem stala Slnkom, bol daný vtedy, keď tiekla krv z rán Vykupiteľa na Golgote. Zem začala žiariť - najprv astrálne, viditeľne teda len pre jasnovidcov, ale v budúcnosti sa stane astrálne svetlo fyzickým, a Zem bude svietiacim telesom, slnečným telesom!

Svetové teleso nevzniká tým, že sa shlukne fyzická hmota, ale tým, že nejaká duchovná bytosť utvára nový duchovný stred, nové dejisko. Tvorenie svetového telesa začína z ducha. Každé fyzické svetové teleso bolo najprv duchom. Čím bude raz naša Zem, tým je najprv táto aurická astralita, ktorá tu začína vyžarovať od Zeme. Je to prvý základ k budúcej Zemi slnečnej. Čo by však vtedy človek videl svojimi klamúcimi zmyslami, to vôbec nie je pravdou, to sa rozplynie, prestane to existovať. Čím viac sa bude Zem stávať Slnkom, tým viac sa bude spaľovať táto mája v slnečnom ohni, rozplynie sa v ňom. Avšak tým, že vtedy bola Zem prežiarená novou silou, že sa vytvoril základ na premenu Zeme v Slnko tým sa umožnilo, aby táto sila prežiarila aj ľudí. Bol daný prvý popud k vyžarovaniu sily Kristovej do ľudského tela éterického. A pôsobením toho, čo mohlo do tohto tela astrálne vžarovať, tým mohlo toto ľudské éterické telo začať prijímať novú životnú silu, ako ju potrebuje pre neskoršiu budúcnosť. Vtedy, keď prišiel Kristov zásah, bola Zem ešte taká, že sama zo seba nemohla už absolútne nič vyžarovať do éterických tiel ľudí. Ale potom po určitej dobe boli éterické telá ľudí, ktoré našli pomer ku Kristovmu podnetu, prežiarené. Títo ľudia, keď porozumeli Kristovi, prijali do seba žiariacu moc, nachádzajúcu sa od tej doby v Zemi, novú svetelnú silu Zeme. Prijali do svojich éterických tiel svetlo Kristovo! Toto Kristovo svetlo sa vlieva do éterických tiel ľudí. A dnes, pretože od tej doby je v éterických telách ľudí vždy aj časť svetla Kristovho, čo sa deje dnes s časťou v éterickom tele človeka, ktorá do seba prijala svetlo Kristovo? Čo sa s ňou deje po smrti? Od tých čias je v éterický telách umožnené, aby v nich ako účinok Kristovho svetla vystúpilo niečo nové, niečo, čo dýcha životom, čo je nesmrteľné, čo nemôže nikdy prepadnúť smrti.

Ak to však smrťou nezaniká, tu - ak ešte človek na Zemi prepadne klamu smrti - bude to pred smrťou zachránené, nebude sa na smrti spoluzúčastňovať. Je teda od tých čias v éterickom tele človeka niečo, čo sa nezúčastňuje smrti, čo neprepadne smrtiacim silám Zeme. A toto niečo, čo sa nezúčastňuje smrti, čo postupne ľudia získajú pôsobením Kristovho podnetu, to prúdi teraz naspäť, prúdi to von - do svetového priestoru. Vytvára to - podľa väčšej alebo menšej intenzity v človeku - silu, ktorá sa vylieva do svetového priestoru. A táto sila bude tvoriť okolo Zeme určitú sféru, ktorá sa stáva Slnkom. Okolo Zeme sa tvorí duchovná sféra, čo sa vytvára z oživených éterických tiel okolo Zeme. Tak ako zo Zeme vyžaruje svetlo Kristovo, práve tak sa zrkadlí Kristovo svetlo v okruhu Zeme! A to, čo sa tu zrkadlí ako svetlo Kristovo, ako následok Kristovej udalosti, je to, čo nazýva Kristus Duchom svätým! Ako je pravdou, že sa Zem stáva od udalosti na Golgote Slnkom, tak je tiež pravdou, že od tejto udalosti začína byť Zem tvorivá. Tvorí okolo seba duchovný prstenec, ktorý sa v budúcnosti zase stane planétou v okolí Zeme. Tak sa odohráva v kozme od udalosti Golgoty niečo podstatné! Keď bol vztýčený na Golgote kríž a krv tiekla z rán Krista, vtedy bol vytvorený nový kozmický stred. A my sme boli pritom, keď sa tento nový kozmický stred tvoril! Ako ľudia sme boli pri tom - či už vo fyzickom tele, alebo mimo tento fyzický život medzi zrodením a smrťou. Tak vznikajú nové útvary svetov! Musíme však pochopiť, keď pozorujete umierajúceho Krista, že stojíme pred začiatkom novo sa vytvárajúceho Slnka! Kristus sa snúbi so smrťou, ktorá sa stala na Zemi charakteristickým prejavom Ducha Otca. Kristus ide k Otcovi a spája sa s jeho prejavom, so smrťou, - a obraz smrti sa stáva nepravdou, pretože smrť začína byť semenom nového Slnka vo vesmíre. Keď túto udalosť precítíme, keď pociťujeme, ako sa stala smrť nepravdivou, keď cítime, že smrť na kríži sa stáva semenom, z ktorého vzklíči nové Slnko, potom aj správne cítime, že toto muselo pociťovať a tušiť ľudstvo na Zemi ako najdôležitejší prechod vo vývoji ľudstva.