Ján Krstiteľ

Ľudia, ktorí sú toho názoru, že je potrebné sa odtrhnúť od toho, čo priniesol svet po páde do hriechu, preto utekajú na púšť a do samoty a vedú tam pustovnícky život. To sa nám veľmi presne opisuje aj u Jána Krstiteľa, ktorý žije na púšti. Tak sa nám Ján Krstiteľ javí ako človek osamelosti. Je v ňom snaha odpútať sa od hmoty, preduchovniť sa. Prečo sa Ján vrátil zo samoty do sveta? Odpoveď je v slovách: "Kráľovstvo nebeské (Božie) sa priblížilo." Duše sa stávali od pádu vždy horšími a horšími. Takto to mohlo ísť len po určitú dobu zemského vývoja. To však musí raz skončiť. Skončiť vtedy, až bude celý tento pozemský vývoj uchopený vývojom nebeským, až sa nebeský vývoj zmocní vývoja zemského. Takí ľudia ako Ján Krstiteľ, videli prorocky vopred: Teraz nastáva čas, keď už nie je možné zachrániť duše, teraz nastáva čas, keď duše musia zahynúť, keď sa nestane skôr niečo zvláštneho. Buď sa duše musia odpútať od všetkého života po páde, ktorý zapríčinil, že sa pokazili, potom by však celý zemský vývoj až do pádu bol márny, alebo sa musí stať niečo iné! To vyjadril Ján Krstiteľ, keď povedal: "Príde niekto, kto bude krstiť Duchom Svätým.

Čo hovoril Ján Krstiteľ, to sa dialo pod inšpiráciou Buddhu. Z úst Jána Krstiteľa počujeme, čo považoval Buddha za potrebné zvestovať 6 stáročí potom, čo žil vo fyzickom tele. Tak sa to má s jednotou rôznych náboženstiev. Každé náboženstvo musíme vyhľadávať v správnom bode vo vývoji ľudstva a hľadať v ňom to, čo je živé, nie to, čo je mŕtve, pretože všetko sa vyvíja ďalej. Kto ale nechce počúvať Buddhove výroky z úst Jána Krstiteľa, môže človeku pripadať ako niekto, kto videl prvé klíčiace lístky kríka, a po čase, keď krík už vyrástol a rozkvitol, nechce veriť, že by ten krík bol vyšiel z oných lístkov, a hovoril by teraz: To je niečo iné. Čo žilo v kázni v Bénárese, to rozkvitlo v reči Jána Krstiteľa pri Jordáne.

Ján Krstiteľ zvestoval Ježiša Nazaretského. Má za úlohu zvestovať, čo má k ľuďom prísť v Ježišovi. Má v sebe predovšetkým silu, akú má duša, ktorá sa narodila do sveta zrelá na najvyššom stupni. Narodí sa starým rodičom, narodí sa tak, že jeho astrálne telo je od začiatku čisté, nedotknuté všetkými silami, ktoré človeka sťahujú nadol, pretože u starých rodičov už nijako nepôsobí vášeň ani žiadostivosť. O takú individualitu sa tiež stará veľká materská lóža ľudstva. Jástvo toho druhu, ako je ja Jána Krstiteľa, sa rodí do určitého tela pod priamym vedením veľkej materskej lóže ľudstva, ústredného ohniska pozemského duchovného života. Tak pochádzalo Jánovo ja z toho istého miesta, z ktorého pochádzala aj duševná bytosť Ježiša z Lukášovho evanjelia. Jánova duša je vedená tam, kde sa má vteliť znovuzrodeny Adam.

Asi sa vám bude zdať divné, že tu mohla byť z veľkej materskej lóže prevedená na nejaké miesto duša, v ktorej sa nevyvinulo ľudské ja. Lebo to isté ja, ktoré bolo v zásade odmietnuté Lukášovmu Ježišovi, je darované telu Jána Krstiteľa, a duševná bytosť, žijúca v Lukášovom Ježišovi, a ja, ktoré žije v Jánovi Krstiteľovi - sú od začiatku vo vnútornom vzťahu. Keď sa vyvíja ľudský zárodok v matkinom tele, spojí sa zvyčajne v treťom týždni ja s ostatnými článkami ľudskej organizácie, ale až až v posledných mesiacoch pred narodením sa postupne prejavuje jeho pôsobenie. Až v tej dobe sa potom ja stáva vnútornou hybnou silou. Lebo za normálnych okolností, keď ja pôsobí zvyčajným spôsobom, aby uviedlo ľudský zárodok do pohybu, ide o ja pôvodom z predchádzajúcich inkarnácií, a to uvádza zárodok do pohybu. U Jána však ide o ja, ktoré má osobitnú súvislosť s duševnou bytosťou nátanského Ježiša.

Preto sa v Lukášovom evanjeliu musí matka Ježišova odobrať k matke Jána Krstiteľa, keď tá je v šiestom mesiaci tehotenstva, a to, čo je inak podnietené vo vlastnej osobnosti, je tu podnietené vyvíjajúcim sa zárodkom druhého dieťaťa. Alžbetine dieťa sa začína hýbať, keď sa k nemu priblíži žena, ktorá v sebe nesie Ježiša, samo ja tu dostáva podnet od dieťaťa druhej matky (Luk. 1,39-44). Tak hlboká je súvislosť medzi tým, ktorý mal raz spôsobiť zjednotenie oboch duchovných prúdov, a tým, ktorý mu mal pripraviť pôdu svojím zvestovaním. Mnohí ľudia chcú, aby pravda bola jednoduchá, ale to pochádza z ľudskej pohodlnosti, ktorá sa nechce namáhať s pojmami. Lenže najväčšie pravdy možno postrehnúť tiež len na základe najväčšieho vypätia duchovných síl. Keď musí človek vynaložiť veľkú námahu, keď má popísať nejaký stroj, teda tým skôr nesmie požadovať, aby najväčšie pravdy boli zároveň aj najjednoduchšími. Pravda je veľká a preto i zložitá.

Pred 2000 rokmi povedal Ján Krstiteľ: "Zmeňte svoje zmýšľanie, kráľovstvo nebeské sa priblížilo". Dnes treba povedať: "Prijmite ľudské ja, ktorého sa už netreba zriekať, aby sa dostalo do duchovného sveta". Tým je jasne povedané o čo ide. Že palestinskými udalosťami sa priblížila doba, kedy nadzmyslový svet môže pôsobiť do ľudského ja, takže nebesia zostúpili až k ľudskému ja, zatiaľ čo predtým sa muselo ja noriť do nevedomia, aby k nim dospelo.