Jonáš v bruchu veľryby

O starom spôsobe iniciácie sa hovorí u (Luk. 11,29-32). Človek musel najprv urobiť svoju dušu zrelú, potom musel byť uvedený na tri a pol dňa do stavu, kedy bol úplne vytrhnutý z vonkajšieho sveta a tiež z orgánov, ktorými vnímame vonkajší svet a po tri a pol dňoch bola ich duša zasa privolaná naspäť do tela. Takí ľudia boli potom schopní sa rozpomínať na to, čo prijali ako jasnozrivé poznanie vyšších svetov, a sami zvestovať o duchovných svetoch. Vždy sa v národoch vyskytovali takí ľudia, ktorí boli schopní podávať správy o duchovnom svete, boli to tí, ktorí prešli tým, čo je v Biblii naznačené ako "Jonášov pobyt v bruchu veľryby" (Jonáš 2,1). Potom takýto zasvätenec starej doby, keď sa potom objavil pred ľuďmi, nosil na sebe znamenie, ktoré na sebe niesli všetci, ktorí mali sami možnosť prežiť duchovný svet - "znamenie Jonášovo". To bol jeden spôsob zasvätenia. V starom zmysle - tak o tom hovoril Kristus - neexistuje iné znamenie ako znamenie Jonášovo (Luk. 11,29). A ešte zreteľnejšie sa vyjadruje podľa Lukáša: "Je však pravda, že sa ako dedičstvo starých časov vyskytuje aj to, že by niekto mohol získať bez svojho pričinenia, bez iniciácie, splývavé, mdlé jasnozrenie, že by mohol byť vyvedený do duchovného sveta obyčajným zjavením zhora." Tým chcel Kristus poukázať na to, že je tohto druhu zasvätencov ešte druhý typ, takí ľudia, ktorí sa pohybujú medzi ostatnými ľuďmi a tým, že sú určitého rodového pôvodu, sú schopní - bez toho, aby absolvovali iniciáciu - dostávať zjavenia zhora v akomsi stave zvýšeného vytrženia. A Kristus poukázal na to, že sa zo starých čias zachoval tento dvojitý spôsob prieniku do duchovného sveta. Hovoril: Vidzte a spomeňte si na kráľa Šalamúna. Tým chcel predviesť príklad individuality onoho druhu, ktorá mohla nahliadnuť do duchovného sveta bez svojho pričinenia, zjavením zhora. Preto je aj kráľovná zo Sáby, ktorá prichádza ku kráľovi Šalamúnovi nositeľkou onej múdrosti zhora, reprezentuje tých, ktorým sa dostalo predurčenia, aby mali všetky tie zdedené schopnosti splývavého, mdlého, nie úplne vedomého jasnozrenia, aké v čase Atlantídy mali ešte všetci ľudia. (Luk. 11,31)

Existovali tieto dva druhy zasvätencov: jeden druh, predstavovaný Šalamúnom a obrazným príchodom kráľovnej zo Sáby, kráľovnej z juhu, k nemu, druhý druh zasvätenia bol ten, ktorý sa odohrával v znamení Jonáša. Teraz dodáva Kristus: "Ale tu je teraz niečo väčšie ako u Šalamúna, niečo vyššieho ako u Jonáša" (Luk. 11,31 a 32), a poukazuje tým na to, že do sveta vstúpilo niečo nové, že nebeský svet už nebude hovoriť k éterickým telám iba prejavmi zvonku ako u Šalamúna, a že nebude hovoriť k éterickým telám z vnútra prejavmi, ktoré môže astrálne telo na to pripravené oznámiť éterickému telu, ako u tých, pre ktorých je symbolom znamenie Jonášovo. Kristus chce povedať: Tu je niečo, kde sa človek, keď si vo svojom ja k tomu získa zrelosť, spája s tým, čo patrí nebeským ríšam - pretože sily z kráľovstva nebies sa spájajú s panenskou časťou v ľudskej duši, ktorá patrí nebeskému kráľovstvu, ľudia ju môžu pokaziť, keď sa odvrátia od princípu Kristovho, ale môžu o ňu aj láskyplne starať, ak svoju bytosť prestúpia tým, čo vyžaruje a prúdi z Kristovho princípu.

Tak Kristus - podľa Lukáša - včleňuje do svojho učenia to, čo vtedy prišlo na Zem ako nový prvok, a vidíme, ako sa palestínskou udalostí zmenili všetky staré spôsoby zvestovania o kráľovstve Božom. Preto hovorí tým, o ktorých mohol predpokladať, že mu vďaka svojej príprave môžu trochu rozumieť: Vskutku sú medzi vami niektorí, ktorí neuvidia kráľovstvo Božie len tým spôsobom ako Šalamún, zjavením, alebo zasvätením v znamení Jonáša, keby takí ľudia medzi vami nedosiahli nič iného, nikdy by v tejto inkarnácii nezazreli kráľovstvo Božie, ale skôr by zomreli. To znamená: nevideli by pred svojou smrťou kráľovstvo Božie, ak by snáď neprešli zasvätením, v tom prípade by ale tiež museli prejsť stavom podobným smrti. Avšak teraz chcel Kristus ukázať, že môžu byť aj ľudia, ktorí budú schopní uzrieť kráľovstvo Božie predtým, ako zomrú, vďaka novému prvku, ktorý teraz vošiel do sveta. Učeníci sprvu nechápali, o čo ide. Ale on im chcel ukázať, že to majú byť oni, kto zažije tajomstvo nebeských ríší predtým, ako zomrú prirodzenou smrťou alebo onou smrťou, ktorou sa predtým zomieralo pri zasvätení. To je ono prekrásne miesto u Lukáša, kde Kristus hovorí o vyššom zjavení: "Hovorím vám iste: Sú niektorí zo stojacich túto, ktorí neokúsia smrti, kým neuzrú kráľovstvo Božie" (Luk. 9,27). Ale oni neboli schopní pochopiť, že sú to oni, ktorí boli okolo Krista, ktorí boli vyvolení, aby zakúsili aj silné pôsobenie onoho ja, Kristovho princípu, ktorého vplyvom mali preniknúť priamo nahor do duchovného sveta. Duchovný svet sa im mal zjaviť bez znamenia Šalamúna a bez znamenia Jonáša. Došlo k tomu? Hneď po týchto slovách nasleduje scéna premenenia Pána.

Kristus priniesol niečo úplne nového, vyhľadával duše medzi tými, ktorí vôbec nevyzerali tak, ako si ľudia predtým predstavovali takého jednotlivca, ktorý by mal byť zasvätený. Predpokladali, že bude sedieť medzi tými, ktorí prešli prípravou starého druhu, a že im bude hlásať svoje učenie. Preto nemohli pochopiť, že sedí medzi tými, ktorých považovali za hriešnikov. Ale on im vysvetľoval: Keby som to, čo mám dať ľudstvu, to docela nové, zvestoval starým spôsobom, keby nenastúpila i docela nová forma na miesto starej, robil by som to isté, ako keby som prišíval novú záplatu na staré šaty, alebo keby som vzal nové víno a plnil ho do starých mechov. Čo má byť teraz ľudstvu dané a čo je viac ako znamenie Šalamúna alebo Jonáša, to treba naliať do nových mechov, do nových foriem. A vy sa musíte vzchopiť k tomu, aby ste nové zvestovanie chápali aj v nových formách (Luk. 5,36-37). Tí, ktorí tomu mali rozumieť, museli to chápať vďaka tomu, že sa v nich prejavil mocný vplyv ja, nie vďaka tomu, čomu sa naučili, ale vďaka tomu, čo do nich pretekalo z duchovnej podstaty Kristovej. K tomu ale neboli vyhliadnutí tí, ktorí boli pripravovaní v zmysle starých náuk, ale ľudia, ktorí prešli mnohými inkarnáciami a napriek tomu sa prejavovali ako jednoduchí ľudia, schopní vnímať, pochopiť silou viery, ktorá sa do nich preliala. Preto tiež bolo potrebné, aby sa pred nimi objavilo znamenia viditeľné všetkým ľuďom. Čo sa odohrávalo po tisícročia v mysterijných chrámoch ako prežitie mystickej smrti, to sa teraz malo odohrať na veľkom javisku svetových dejín. Všetko, čo sa dovtedy dialo tajuplne v zasväcovacích chrámoch, vystúpilo z nich teraz von a stanulo ako jedinečná udalosť na Golgote. V intenzívnej podobe vystúpilo pred ľudstvo, čo inak předstupovalo iba pred zasvätencov v tri a pol dňoch, keď sa uskutočňovalo staré zasvätenie.

Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho, lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie - a tu je niekto väčší ako Jonáš! Matúš 12, 41