Podobenstvo o rozsievačovi

Čo znamenajú slová? "Vyšiel rozsievač, aby rozosial svoje semeno. A ako rozsieval, niektoré padlo vedľa cesty, a bolo pošliapané, a nebeskí vtáci ho zozobali. A iné padlo na skalu, a vzídúc uschlo, pretože nemalo vlahy. Iné padlo medzi tŕnie, a tŕnie vzrastúc spolu s ním udusilo ho. A iné padlo na dobrú zem, a keď vzišlo, prinieslo úžitok stonásobne". (Luk. 8,5-8) Tak sa to má aj s antroposofickým názorom na svet. Na neho sa dá použiť, čo Kristus podáva svojim žiakom ako vysvetlenie tohto podobenstva o rozsievačovi. Na Zemi sa vyskytujú ľudia majúci v sebe len duševné sily, ktoré od seba zapudzujú spirituálny názor na svet. Toto semeno kráľovstva ducha býva pohlcované týmito zábranami v ľudskej duši, je ihneď vypudzované, ešte predtým, ako by mohlo vzklíčit. Tieto slová Krista platia pre mnohých ľudí aj dnes, pokiaľ ide o semeno, ktoré má duchovná veda vniesť do sveta. Je to odmietané, dá sa povedať, že to zozobú vtáky a vôbec to nenechajú preniknúť do pôdy. Inokedy je síce možné dušu osloviť - či už slovom Krista alebo slovom spirituálnej múdrosti - ale tá duša nie je dosť hlboká. Je pripravená práve iba do tej miery, že chápe, že to sú celkom pekné, prijateľné pravdy, ale nespája sa to s jej vlastnou bytosťou.

Takáto duša môže snáď dokonca túto múdrosť odovzdávať ďalej druhým, ale nezrástla s ňou, podobá sa zrnu, ktoré padlo na skalu a nemôže vzklíčit. A tretie semienko zapadlo do tŕnia, tam síce vzklíči, ale nemôže vyrásť. To znamená, že sú ľudia, ktorí sú v duši tak naplnení starosťami a záujmami pozemského života, že sú síce schopní porozumieť slovu spirituálnej pravdy, ale všetko ostatné v duši ich dusí, pôsobí ako tŕnie, ktorá ich zakaždým zachytí a zadrží. Aj dnes sú duše - je ich veľký počet - ktoré by rady v sebe spracovali duchovno-vedecké pravdy, len keby na ne toľko nedoliehal vonkajší svet, ktorý sa ich zmocní a ktorý v nich tieto pravdy neustále potláča. A len máloktorí sú schopní rozvíjať duchovné pravdy slobodne, ako ono štvrté semienko. To sú tí, ktorí začínajú pociťovať antroposofické pravdy ako živú pravdu, ktorí ich prijímajú do duše ako životný základ a celo v ňom žijú, sú to zároveň tí, ktorí sú predchodcovia pre pôsobenie duchovných právd v budúcnosti. Ale nikoho, kto nemá z vlastnej vnútornej sily duše pravú dôveru, silu pravého presvedčenia o tom, ako pôsobí táto spirituálna múdrosť, dnes nie je možné presvedčiť nejakým vonkajším prostriedkom o pravdivosti a účinnosti spirituálnej múdrosti.