Julius Mosen a rytier Blůd

Na začiatku 19. st. bolo len málo ľudí, ktorí akoby v spomienke vnímali idey, ktoré raz jasnozrivo videné a potom rozprávané, žili ďalej, ale zanikali. V r. 1803 sa narodil človek, v ktorého duši žil ešte dozvuk starej múdrosti. Žilo v ňom niečo, čo bolo veľmi blízke duchovnej vede. Je to Julius Mosen. Jeho duša tu mohla byť len tým, že jeho telo bolo po väčšiu časť jeho života pripútané na lôžko. Duša sa už nehodila k telu. Lebo skrze spôsob, ako tieto veci postihoval, a predsa ich nevedel spirituálne preniknúť, vysúval svoje éterické telo z tela fyzického, čím bolo ochrnuté. Duša sa však pozdvihovala do duchovných výšin. V roku 1831 napísal pozoruhodné dielo: "Ritter Wahn" (Rytier Blůd). Dozvedel sa, že v Taliansku žije podivuhodná povesť, stará talianska ľudová povesť o rytierovi Blůdovi, a keď sa ňou zaoberal, povedal si: Žije v nej duch svetového ducha. Táto ľudová povesť vznikla tak (tieto obrazy boli sformované tým), že tí, ktorí ich formovali, boli preniknutí živou spirituálnosťou toho, čo riadi svet.

Na jeho obdivuhodné dielo sa zabudlo. Vypráva sa v ňom ako rytier Blůd premohol smrť. Na svojej ceste nájde troch starcov. Juliusovi Mosenovi sa podarilo pozoruhodným spôsobom preložiť meno jedného starca - Il Mondo: "Ird, lebo vedel, že je v tom niečo zvláštne, ak sa to má previesť do nemčiny. Ird, Čas a Priestor sú traja starci, ktorých nájde rytier Blůd, keď sa vypravil, aby premohol smrť. Avšak týchto troch starcov nemôže potrebovať, lebo podliehajú smrti. Ird je všetko to, čo podlieha zákonom fyzického tela a tým smrti. Čas - éterické telo - podlieha pominuteľnosti. A tretie, astrálne telo, ktoré nám poskytuje nazeranie "Priestoru", tiež podlieha smrti. Naša individualita kráča od inkarnácie k inkarnácii. V čom ale väzí ako vo svojej trojitej schránke, to podľa talianskej povesti žije v Irde, Čase a Priestore.

Kto je rytier Blůd? My, ľudia, ktorí kráčame od inkarnácie k inkarnácii a pozeráme sa von do sveta, prijímame veľký klam - máju. Každý z nás je rytier Blůd a žijúc v duchu, vypravujeme sa zvíťaziť nad smrťou. A tu sa stretávame s tromi starcami, s našimi schránkami. Sú staré! Fyzické telo tu existuje od doby saturnskej, éterické telo od doby slnečnej, astrálne telo od doby mesačnej, a čo v človeku žije ako ja, včlenilo sa za doby zemskej. Julius Mosen to popisuje tak, že skrze dušu, cez ktorú chce rytier Blůd zvíťaziť nad smrťou, sa najprv chce hnať ako jazdec podľa platónskeho vzoru, ktorý žil v celej strednej Európe a ďaleko mimo túto oblasť. Takto sa rytier Blůd ženie a chce dobyť nebesá s materialistickým zmýšľaním - ako ľudia, ktorí sa upínajú k zdaniu zmyslov, pretože sú zaujatí klamom a májou. Keď ale potom vstúpi po smrti do duchovného sveta, potom sa stane to, čo Julius Mosen tak pekne popísal: Svoj život nevyžil, túži opäť zostúpiť na Zem pre ďalší vývoj duše. A rytier Blůd opäť prichádza dole. A keď zbadá krásnu Morganu, dušu, ktorá má byť povzbudzovaná všetkým pozemským, a ako dcéra kráľovnej kvetín má predstavovať zjednotenie so všetkým, čo nám môže poskytnúť školenie na Zemi, v tom, keď je takto spojený s krásnou Morganou, keď je opäť spojený so Zemou, prepadá aj smrti - tzn., že prechádza smrťou, aby túto vlastnú dušu, vystupujúcu ako Morgana, pozdvihoval stále vyššie za každej ďalšej inkarnácie.

Z týchto obrazov, nesúcich pečať stáročí, plynú idey, ktoré sa vyžívajú v umelcoch ako je Julius Mosen, u ktorého sa vydrali z duše, ktorá bola príliš veľká, aby v blížiacej sa dobe materializmu žila zdravo v tele, takže musel na seba vziať tiché mučeníctvo pre veľkosť svojej horúcej duše. Toto žilo v človeku prvej polovice 19. st. Má to opäť ožiť, avšak teraz tak, že to podnieti sily človeka. A tu si uvedomíme význam toho, čo poznávame ako antroposofického ducha, a čo ako rosenkruciánsky duch má vstúpiť do ľudí. Teraz tušíme, že tu vždy bolo to, čo pestuje antroposofia. Prepadáme klamom rytiera Blůda, keby sme sa domnievali, že niečo môže vo svete prospievať, bez toho, aby tento duch nepôsobil v žilách ľudí.