Viera

Dnes mnohý človek hovorí: Doba, kedy ľudstvo verilo, už dávno pominula. Viera zodpovedá detskému stupňu. Dnes chce človek vedieť, nie len veriť. Položme si otázku: Nepatrí k ľudskej prirodzenosti veriť? Tak, ako človek môže poškodzovať svoje telo bez toho, aby cítil nejaký čas následky tohoto poškodzovania, tak keby človek odložil vieru, tak jeho duša vyprahne, spustne. Pretože viera predstavuje v duši človeka značné množstvo síl, ktoré patria k životným silám duše. Sily, ktorými sa prejavuje slovo viera, musíme mať v duši ako životné sily. Viacerí vedecky orientovaní ľudia veria, že ľudia v stredoveku a staroveku mali postoj, ktorý by sa dal vyjadriť slovami: "Verím tomu, čo neviem." V skutočnosti by sa ich postoj dal vyjadriť slovami: "Verím tomu, čo viem, práve tým viac." Vedenie je len základom viery. Musíme vedieť, aby sme sa mohli stále viac pozdvihovať k silám, ktoré sú silami viery ľudskej duše. Keď nemáme tieto sily, ktoré vyjadruje slovo viera, potom v nás niečo spustne, vysycháme ako list na jeseň. Po nejakú dobu môže ľudstvo takto pokračovať, ale potom to už nepôjde. A keby ľudstvo skutočne stratilo vieru, potom by spoznalo, čo by to znamenalo pre jeho vývoj. Potom by ľudia vplyvom stratených síl viery museli žiť tak, že nikto by už nevedel, čo si má sám so sebou počať, aby sa vyznal v živote, vlastne nikto by nemohol v živote obstáť, pretože by mal strach, starosť a úzkosť zo všetkého. Život, ktorý má tryskať z našej duše, nám môžu dať len sily viery. Je tomu tak preto, že v skrytých hlbinách našej bytosti spočíva niečo, do čoho je uložené naše vlastné ja. A to, v čom spočíva, môžeme nazvať vonkajšou schránkou, v ktorej žijú sily viery, čo môžeme nazvať dušou viery alebo telom viery. Sily viery sú najdôležitejšie sily astrálneho tela. Preto telo astrálne môžeme pomenovať aj ako telo viery.

Čo Kristus nazýva vierou, čo nazýva dôverou? Dnes máme o viere predstavu príliš abstraktnú. Čo si človek asi predstavuje, keď hovorí o viere ako o protiklade k vedomostiam? Predstavuje si: to, čo možno dokázať, je poznaním a to, čo sa dokázať nedá, a predsa to pokladáme za pravdivé, je vierou. Porovnajte uvedenú predstavu viery, s predstavou viery, ktorú evokuje Kristus: "Ak budete veriť, že sa hora, ktorá je pred vami, má zrútiť do mora, a viera vaša bude pravá, potom sa hora do mora zrúti!" Aký ohromný rozdiel medzi touto predstavou viery dnešného človeka a predstavou viery, vyjadrenú v týchto Kristových slovách. Ak sme len trochu pozorní, prídeme na to, v čom vlastne spočíva podstata predstavy viery, podávané Kristom. Čo chce dosiahnuť viera? V jeho poňatí má viera niečo spôsobiť, niečo vytvárať. Nemá v nás prebúdzať len predstavu, len poznanie, ale ak máme vieru, má byť možné, aby sa skrze vieru niečo stalo. Kdekoľvek otvoríme evanjelia a hovorí sa tam o dôvere, o viere, vždy zistíme, že sa tu jedná o niečo činorodého, že máme mať niečo, cez čo možno niečo vykonať, spôsobiť, čím sa niečo deje. A to je to dôležité.

K tomu, čo bolo zjavením z výšin, pridal Kristus živú silu. Tú vniesol do každého ľudského srdca a priniesol každej ľudskej duši niečo, čím táto ľudská duša môže pretekať. Nedával jej len učenie, ktoré sa dalo prijať ako myšlienka, ale silu, ktorá môže prúdiť z tejto ľudskej duše do vonkajšieho sveta. A nie je to žiadna iná sila ako sila Kristova pôsobiaca v ľudskej duši a poskytujúca duši možnosť prekypieť, pretiecť, čo evanjelia označujú ako silu viery. To je viera v zmysle evanjelií. Vieru má ten človek, ktorý do seba prijíma Krista, takže v ňom žije Kristus a že v ňom jeho ja nežije len ako prázdna nádoba, ale má obsah, ktorý preteká. A tento pretekajúci obsah nie je nič iného ako láska. Prečo mohol Kristus svojimi slovami postaviť pred nás onen veľký príklad uzdravovania slovom? To mohol, pretože bol prvý, kto uviedol do pohybu koleso lásky teda nie koleso zákona - ako slobodnú schopnosť a silu ľudskej duše, pretože mal lásku v sebe v najvyššej miere, tak pretekajúcu a prekypujúcu, že sa prelievala do tých, ktorí sa v jeho okolí mali uzdraviť, pretože slová, ktoré vyslovoval - či už "Vstaň a choď" alebo "Odpustené sú ti hriechy tvoje" alebo iné slová - vychádzali z pretekajúcej lásky v jeho vnútri. A tých, ktorí boli schopní sa trochu naplniť touto skutočnosťou, nazýval Kristus veriacimi. Iba túto myšlienku treba spájať s pojmom viery - jedným z najpodstatnejších pojmov v Novom zákone. Viera je schopnosť vystúpiť nad seba samého, povzniesť sa, pretekať von nad to, čo môže ja v danej chvíli urobiť pre svoje vlastné zdokonalenie.

Javy môžu byť charakterizované z rôznych strán, potom sa už tiež nebude prisahať na slová, ale bude snaha pristupovať k veciam a brať ich tak, že slová, ktoré charakterizujú javy z  najrôznejších strán, nemajú znamenať nič iného než približovanie sa k veci samej. Je to teda v podstate sila viery astrálneho tela, ktorá žiari do duše a našej dobe prepožičiava charakteristiku. Niekto by mohol oponovať, že viera charakterizovala minulú dobu. Vedci veria, že neveria, sú však viac veriacimi než iní, ktorých označujú za veriacich. Len veria, že ich viera je vedením.