Nutnosť uskutočňovania sakramentalizmu

Ľudstvo bude na Zemi potrebovať ešte dlhý čas, než sa obráti ku kultu Krista, bude však potrebné začať brať kresťanstvo opäť vážne. Najmenej vážne ho berú teológovia, lebo teológovia sa často sporia o to, či Kristus pôsobil zázraky, či napríklad vyháňal démonov pôsobením zázraku. Je však zbytočné prieť sa, či Kristus vyháňal démonov, ak sa teraz naučíme vyháňať démonov na správnom mieste, tam, kde ich dnes predovšetkým vyháňať môžeme, ak sa naučíme konať zázraky podľa neho. Je osudom, karmou našej doby, že zatiaľ dokážeme len málo vyháňať démonov vo vyššom zmysle, zatiaľ čo starovek to na základe atavizmu dokázal. Môžeme začať vyháňať démonov, títo démoni tu sú a je negatívnou poverou domnievať sa, že tu nie sú. A vyženieme ich tým, že sa ľudstvo presvedčí, že budú vyhnaní, keď to, čo je dnes všeobecným kultom, sa stane svätým, to znamená, ak to bude prestúpené vedomím Krista. To inými slovami znamená prejsť k sakramentalizmu - keď do toho, čo človek koná, vstúpi vedomie, že všade za ním je Kristus a že nemá robiť vo svete nič iné než to, pri čom mu Kristus môže pomôcť.

Ak robí niečo iné, musí mu Kristus pomôcť, to znamená, že Kristus je ukrižovaný a znovu ukřižovávaný v ľudských skutkoch. Ukrižovanie nie je jedným osamoteným činom, ale je činom ustavičným. Kedykoľvek nevyženieme démonov, tým, čo žije v našej duši, vtedy križujeme Krista. Lebo odtiaľto musí vychádzať naša výchova k pravému kresťanstvu. To, čo bolo v starých kresťanských kultoch prevádzané symbolicky, musí uchvátiť celý svet, čo bolo konané iba na oltári, musí uchvátiť celý svet. Ľudstvo sa musí naučiť zaobchádzať s prírodou tak, ako s prírodou zaobchádzali samotní bohovia: nestavať nezaujímajúcim sa spôsobom stroje, ale pri všetkom konaní napĺňať bohoslužbu, do všetkého vnášať sakramentalizmus.

S rozvíjaním sakramentalizmu budú dnes ľudia môcť začať predovšetkým v dvoch bodoch. Po prvé je to bod výchovy a výučby. Ak sa budeme na každého človeka, ktorý narodením vstúpi do sveta, pozerať tak, že sem vnáša svoju Kristovu silu, a budeme vďaka tomu mať k vyrastajúcemu človeku náležitú úctu a podľa toho zariadime celú výchovu a najmä výučbu, to znamená, že vo vyučovaní budeme uskutočňovať sakramentalizmus, ak budeme vo výchove a vyučovaní vidieť bohoslužbu a tiež z nich bohoslužbu urobíme, potom začneme spiritualizovať to, čo náboženstvo nazýva krstom. A ak sa pokúsime to, čo nazývame svojím poznaním, uviesť do vedomia tak, že zatiaľ čo sa naša duša bude napĺňať myšlienkami o duchovnom svete, budeme si uvedomovať, že duchovný svet do nás prechádza, že sa zjednocujeme s duchom, ak to budeme považovať za communio, ak dokážeme uskutočňovať pravé poznanie - myslenie je pravé communio ľudstva, ak dokážeme toto uskutočniť, potom sa to, čo bolo symbolickou oltárnou sviatosťou, stane všeobecným sviatostným prežívaním poznania. Týmto smerom sa musí uberať pokresťanštenie človeka, potom prídeme na to, že všade v živote, pre všetko, čo súvisí s Kristom, vstupuje do máji skutočnosť a že nazerať na skutočnosť tak, ako na ňu nahliada so svojím svetonázorom novodobá veda, je nekresťanské.