Reč - prejav trojčlenného človeka

Myšlienková zložka reči v sebe chová aj zložku spätú s ľudskou vôľou i zložku spätú s cítením. To je poznatok, ktorým sa otvára brána k hlbšiemu chápaniu reči, gramatiky. Reč, ako vieme, používa 9 rôznych druhov slov. A tieto rôzne druhy slov, aj keď sa môžu objavovať v prevažne informatívnom texte, sa obracajú na rôzne stránky nášho duševného prežívania. Označením pre veci alebo bytosti, čiže označením pre predstavy a pojmy, sú v zásade podstatné mená. Keď vyslovíme podstatné meno, tlmočíme ním zakaždým určitú predstavu, obyčajne tiež nič viac. U iných druhov slov je tomu inak.

V metodicko-didaktických prednáškach poukazuje Rudolf Steiner na rôzny účinok podstatných mien, prídavných mien a slovies na človeka
(GA 294, 25. 8. 1919).
Je to nenápadný, veľmi prostý poukaz, a predsa jeho domyslenie odkrýva nečakane nové možnosti a tiež nové zásady pre školskú prácu:
"V gramatike sa napríklad učíme o podstatných menách. Podstatné mená označujú predmety, ktoré sú v istom zmysle priestorovo uzavreté. Tým, že sa učíme označovať veci podstatnými menami, oddeľujeme sa od vonkajšieho sveta. Ak nazveme niečo "stôl" alebo "stolička", oddeľujeme sa od tohto stola alebo od tejto stoličky; sami sme tu, stôl alebo stolička je tam. Niečo úplne iné je, keď označujeme veci prídavnými menami. Keď poviem: "Stolička je modrá", vyjadrujem tým niečo, čo ma so stoličkou spája. Keď označím nejaký predmet podstatným menom, oddeľujem sa od neho, keď vyslovím jeho vlastnosť, zasa sa s ním zbližujem. Keď vyslovím sloveso: "Ten muž píše", potom sa nielen spájam s bytosťou, o ktorej som to sloveso vyslovil, ale prežívam s ním tú činnosť, ktorú on robí svojím fyzickým telom. Robím to s ním, moje ja to robí s ním. Naše načúvanie, najmä u slovies, je v skutočnosti zakaždým spoluúčasťou v činnosti, o ktorej sa hovorí. Zúčastňuje sa jej v tej chvíli najduchovnejšia časť človeka, lenže súčasne potlačí viditeľnú činnosť."

Môžeme k tomu dodať, že u hovoriaceho ani nie je vždy tá viditeľná činnosť, o ktorej hovorí, úplne potlačená. Niektorí ľudia samočinne dokresľujú slovesá pri svojom rozprávaní gestami:

Dupol som si na neho - a pritom dupne.
Rozhodil bezmocne rukami - a sami bezmocne rozpažia ruky.
Auto prefrčalo okolo nás - a ruka pohybom naznačí rýchlosť auta.

Inak ako u slovies je tomu u podstatných mien. Tie nevyvolávajú predstavy, s ktorými by sme sa stotožňovali svojím ja, ale ktoré pociťujeme ako niečo oddeleného od nás. Povieme "skala", a vidíme ju pred sebou, nemá s nami nič spoločné. Nepodnecuje nás k žiadnemu gestu. A zase inak sa to má s prídavnými menami: "čierna skala". "Čierna" nie je len konštatovanie niečoho objektívneho, je to aj vnútorný zážitok. "Čierny", to nie je žiadny predmet, nie je to nič, čo by mohlo samo existovať v priestore, bližšie alebo ďalej, nie je to nič hmotne ohraničeného, ​​ale niečo, čo nám umožňuje mať vnútorný vzťah ku skale.

Podstatné meno teda označuje objektívnu skutočnosť, patrí do oblasti myslenia, k hlave.
Sloveso označuje činnosť, pohyb, niečo, čo prebieha v čase, apeluje na vôľu v nás, je spriaznené s končatinami.
Prídavné meno nás vnútorne zbližuje s vecami, má viac alebo menej blízko k citu, k srdcu (nie vždy - napríklad "vysokoškolské" štúdium).

Tri druhy slov - a je v nich skryté tajomstvo celej ľudskej bytosti! Dnes máme sklon považovať podstatné mená za to najdôležitejšie v reči. Ale tým najdôležitejším sú len pre chladne vecné, nezúčastnené uvažovanie. Latinské slovo verbum znamenalo súčasne slovo aj sloveso. Sloveso bolo teda v tej dobe pociťované ako najvýznamnejší predstaviteľ reči. (A ak podľa evanjelistu Jána "na počiatku bolo Slovo", nemali by sme asi mať predstavu podstatného mena, skôr slovesa, ktoré je tu výrazom tvorivej pôsobnosti Božej.)

Podstatné mená apelujú teda na myslenie, prídavné na cit, slovesá na vôľu. V zásade je tomu tak. Ale práve preto, že jazyk je živý organizmus, neplatí ani toto rozdelenie absolútne. Podstatné mená síce oslovujú myslenie, ale slovo pohyb oslovuje súčasne i vôľu, slovo láska oslovuje i cit, prídavné meno prudký oslovuje i vôľu, prídavné meno filosofický oslovuje i myslenie, sloveso vyčísliť má vzťah k mysleniu, sloveso zamilovať sa k citu. Napriek tomu platí ono základné rozdelenie. Ale nielen podstatné mená, prídavné mená alebo slovesá majú výrazný vzťah k niektorej z troch základných duševných síl. Jazyk zrkadlí vo všetkých svojich zložkách trojčlennosť ľudskej bytosti:

Niekoľko poukazov, ktoré to dokazujú:

Vôľa                                 Cítenie                            Myslenie

Slovesá                             Prídavné mená                Podstatné mená
(mená činností)                 (mená vlastností)            (mená vecí
                                                                                 alebo bytostí)
Predložky                          Príslovky                          Zámená
Spojky                               Citoslovcia                       Číslovky

Každé slovo textu má prirodzenú schopnosť rozohrať určitú duševnú strunu. Po tom, čo bolo povedané, pochopíme, že zoznamovanie detí s rôznymi druhmi slov bude mať na waldorfskej škole ešte iné aspekty ako na štátnych školách. Akým spôsobom by malo toto zoznamovanie prebiehať? Tu je treba pripomenúť, že vnikanie detí do zákonitostí jazyka by nemalo začínať rovno výkladom o troch hlavných druhoch slov. Slová totiž nie sú stavebnými jednotkami reči. Za stavebnú jednotku reči je možné označiť len vetu. Intelekt, pravda, rád rozkladá veci na atómy a molekuly, a podlieha predstave, že všetko sa skladá z atómov, že tu sú napred najmenšie časti, z nich, že je potom možné skladať a chápať celky. A ak sa veta skladá zo slov, prečo sa brániť predstave, že najmenšou časticou reči je slovo. Ale nič na svete nie je jednoduchým súčtom svojich najmenších prvkov, a predovšetkým to tak nie je v oblasti života. Organizmus nepochopíme, ak budeme v ňom vidieť len súčet jeho častí. Predstavme si ľudské telo. Jeho orgány predsa nie sú niečo prvotného, ​​pôvodného, ​​a vlastnosti organizmu sa nedajú z nich vyvodzovať. Naopak, orgány získavajú svoj význam, svoje úlohy, svoju funkciu ešte len umiestnením v celku tela a prepojením s jeho ostatnými časťami.

A to sa vzťahuje aj na jazyk. Jazyk je tiež organizmus. Preto v ňom slová ani nemôžu mať nejaký vopred vymedzený význam, ale získavajú ho ešte len svojím umiestnením v celom prúde reči, pričom si môžeme všimnúť, že základnou jednotkou významu je v zásade ešte len veta, nie jednotlivé slovo (a že dokonca aj význam vety niekedy vyplýva až zo širšej súvislosti). Ale predovšetkým platí, že reč sa neskladá zo slov, ale z viet. Učiteľ materinského jazyka by sa o tomto mal vždy znova vedome presviedčať a hlboko to cítiť.

Ako teda budeme pristupovať k výkladu o základných druhoch slov? Napriek doterajšej tradícii by sme mali začínať zoznamovať deti so slovesami. (S vedomím, že ani svet nie je atómová stavebnica, ale proces, súvislý, nepretržitý prúd živého diania, teda skutočne niečo spriazneného predovšetkým so slovesami!) Po slovesách by mali nasledovať prídavné mená, vyjadrujúce niečo síce vonkajšieho, ale nerozlučne spätého s naším vnútorným prežívaním. Až po nich budú nasledovať podstatné mená, potvrdzujúce už dovŕšené odcudzenie medzi človekom a svetom. Spočiatku sa môžeme priblížiť detskému uvažovaniu aj tým, že tieto druhy slov premenujeme - v duchu Rudolfa Steinera - na "mená činností", "mená vlastností" a "mená vecí alebo bytostí". Nesmieme zabúdať, že nie je úlohou vštepiť deťom gramatický systém, ktorý nesieme sami v sebe, rozdelenie slov na 9 základných kategórií, ale podnecovať ich k tomu, aby pozorovali reč a všímali si významových rozdielov medzi slovami, a z tohto pozorovania potom nechať pomaly, prirodzeným vývojom, nie počas jediného roka, vyrastať vedomie o funkcii jednotlivých druhov slov.

Rečou je uvádzané do pohybu nielen hlasové ústrojenstvo, ale i éterické telo hovoriaceho človeka. Každá vyslovená hláska vyvoláva charakteristický pohyb éterického hrtanu. Ale aj reč počutá vyvoláva tie isté pohyby. A práve tieto pohyby majú schopnosť vyjadrovať symbolicky skutočnosti, ktoré hovoriaci alebo načúvajúci človek má na mysli. Tieto pohyby si môžeme predstaviť skrz eurytmiu, ktorá znázorňuje viditeľne tieto éterické pohyby a tým môže obnoviť vnímavosť človeka pre ne.