Ako učiť deti materinskému jazyku

Čím živšia reč, tým menej v nej slová budú samostatnými molekulami. Ako teda budú vyzerať prvé kroky, ktorými učiteľ povedie dieťa k porozumeniu materinskému jazyku? Začiatkom bude - v 2. školskom roku - výrazná výslovnosť rôznych druhov viet. Uvedieme k tomu najprv citát od Rudolfa Steinera (GA 301,4. 5. 1920):
"Ak sme nútení učiť deti, ktoré hovoria od začiatku nedialekticky, potom musíme rečnícke vyučovanie zase zariadiť predovšetkým umelecky, potom musíme apelovať na zmysel pre štýl. Jazykový inštinkt si deti prinášajú do školy. Zmysel pre štýl v reči musíme vypestovať v dieťati pokiaľ možno už do 9. roku (aby sme sa mohli oprieť o tento jazykový inštinkt). To však nemôžeme inak, než keď zameriame prácu umelecky priamo na vypestovanie tohto zmyslu pre štýl. Dokážeme to tým - aj keď to snáď v dobe, ktorá by chcela podkopať akúkoľvek autoritu, budú mnohí odmietať,- že využijeme práve tých prirodzených popudov v dieťati, aby sa riadilo podľa autority, a že budeme dbať na to, aby sme vety - a vôbec všetko, čo budeme dieťaťu tlmočiť - tvarovali pokiaľ možno umelecky, aby sme to tvarovali umelecky v tom zmysle, že naozaj vyvoláme v dieťati pocit tohto umeleckého formovania. To docielime, keď dovedieme dieťa k tomu, že si uvedomí, aký je rozdiel medzi vetou oznamovacou, vetou opytovacou, vetou zvolacou, a keď dieťa privedieme k tomu, aby vyslovovalo vetu zvolaciu s iným dôrazom ako vetu oznamovaciu, keď upozorníme dieťa, že veta oznamovacia sa prednáša neutrálne, ľahostajne, veta zvolacia s istým citovým zafarbením, - keď zameriame prácu priamo na tento umelecký prvok reči, a až z tohto umeleckého prvku reči potom vyvinieme gramatiku a vetnú skladbu."

Akonáhle učiteľ nevychádza z živo preciťovanej reči, ale z abstraktného logického systému, do ktorého chce jazyk uväzniť, robí z gramatiky niečo nezáživného, ​​čo svojou nezáživnosťou môže nakoniec sťažovať aj fyzické zažívanie dieťaťa. Steiner sa o tom zmieňuje s veľkou vážnosťou:
"Môžete sa napríklad prehrešovať celému zdravotnému stavu dieťaťa, keď ho budete hodinu zamestnávať tým, čomu sa hovorí gramatika. Stačí, aby sa deti museli zamestnávať len rozlišovaním toho všetkého, čomu hovoríme podmet, predmet, prívlastok, spôsob oznamovací a tak ďalej, všetkými tými vecami, ktoré ich budú zaujímať leda napoly, potom privedieme dieťa do situácie, že - zatiaľ čo tu bude musieť rozlišovať, či niečo je spôsob oznamovací alebo podmieňovací - že sa pritom budú v jeho organizme variť celé jeho raňajky bez spoluúčasti jeho duše, tým potom kultivujeme pre dobu, ktorá snáď nastane až za 15 až 20 rokov, u takéhoto dieťaťa žalúdočnú indispozíciu, ako črevné choroby atď. Črevné ochorenia pochádzajú veľmi často z vyučovania gramatiky. "(GA 300b, konferencia z 6. 2. 1922)

Vyučovanie bude teda vychádzať z živej reči, z výrazného prednášania dobre volených viet, bez zaťažovania detí terminologickým puntičkárstvom. Až druhým krokom bude rozlišovanie troch základných druhov slov - slovies (mien činností), prídavných mien (mien vlastností) a podstatných mien (mien vecí alebo bytostí). Spôsob a postup, ako budeme v počiatkoch jazykového vyučovania zoznamovať deti s jednotlivými druhmi slov, nie je bez významu pre ich celoživotné základné predstavy o svete. Dnešná didaktika považuje za samozrejmé, že sa deti zoznamujú najprv s podstatnými menami. Sú to slová, ktoré majú v modernej civilizácii najväčší význam. V úradných procedúrach i v obchodnom živote sa pracuje skoro výhradne s podstatnými menami. Okrem toho dávajú pevnú oporu logickému mysleniu. A predsa waldorfská pedagogika volí iný postup a má pre to závažný dôvod. Ak začíname totiž výklad podstatnými menami, budíme v deťoch od začiatku podvedomú predstavu, že celý svet sú predovšetkým samé jednotlivé, oddelené predmety. Tým deti preparujeme, aby raz považovali za prirodzené, že všetko na svete sa skladá z oddelených častí, teda že svet sa nakoniec skladá zo samých molekúl, atómov. A to je predstava veľmi jednostranná, ktorá predovšetkým bráni pochopeniu organického života i duševných dejov.