Ďalšie témy

Odumieranie jazyka

Jazyky v priebehu dejín strácali pôvodnú životnosť.

1) Prvým popudom bol vynález písma a jeho postupné prenikanie do života národov. Akonáhle je hovorená reč zachytená písmom, stráca samočinne mnoho svojich vlastností. Nemení sa síce strohý myšlienkový obsah textu, ale postihnutá je expresívna funkcia, pretože už nepočujeme dôrazy obsiahnuté v hovorenom prejave, nepočujeme kolísajúce tempo textu, jeho hlasitosť, a vôbec spôsob prednesu. Čiastočne je v písanom zázname potlačená aj funkcia apelatívna. Najsilnejšie je zatemnená funkcia individuačná, to znamená dojem osobnosti toho, kto hovorí, daný predovšetkým farbou hlasu. Písmo tak neodvratne ochudobňuje jazykové prejavy o časť ich životnosti.

2) Druhý stupeň odumierania nastal vynálezom kníhtlače. Aj písaný text mohol ešte slúžiť komunikácii dvoch osôb, veď rukopis má dokonca svoje osobité individuačné schopnosti, tvary písma charakterizujú určitú osobnosť a približujú nám ju (uvažujme, ako rôzne na nás pôsobí list písaný rukou a list písaný na stroji alebo počítačom!). U tlačenej knihy, u novín si pri čítaní nielen nevieme spomenúť bytosť autora, ale sme si tiež vedomí, že autor sa pri písaní neobracal na nás, ani na nikoho iného osobne, ale na neurčité množstvo anonymných čitateľov. Tlačené slovo už nespája človeka s človekom. Zadívajte sa na niektorý stredoveký rukopis - s podivuhodným grafickým rozvrhnutím každej stránky, s umne vytvarovanými iniciálkami, navyše prípadne s drobnými obrázkami po stranách textu: Tu ešte nebudeme mať dojem, žeby takýto rukopis bol obyčajnou neosobnou reprodukciou daného textu - napríklad žalmu alebo evanjelia -, pretože každá stránka je aj výrečným umeleckým prejavom svojho tvorcu. Okrem toho je aj zvláštnym spôsobom oslovovaný cit čitateľa, pretože je mimovoľne vťahovaný do rozpoloženia úcty, s ktorou bol text písaný. Bez toho, že uvažujeme obsah textu, navodzuje tak už samo písmo kontakt medzi pisárom a čitateľom. Vtedajšie knihy bývali tiež vyhotovované pre určitého objednávateľa a na celkom určitý účel, čo ovplyvňovalo ich grafickú podobu vrátane okrajových maľovánok. Knihy nemali ešte slúžiť anonymnému okruhu čitateľov. Až tlačený text existuje odtrhnutý od konkrétnych ľudských bytostí, v prízračnej nezávislosti na nich, nie je už mostom od hovoriaceho k oslovovanému.

Až do polovice 20. storočia slúžila tlač informácii. Ale človek sa zžil natoľko s prítomnosťou tlačených textov, že sa v posledných desaťročiach objavujú aj texty ako také, bez informatívnej funkcie. Ide o texty na tričkách, mikinách, bundách, taškách. K akej zvláštnej, strašidelnej existencii slov tu dochádza! Čomu také texty slúžia? Je to zvláštny druh ozdoby? Má to upútať pozornosť? Niekedy sa na oblečení dokonca objavují reklamné slogany, takže človek preberá funkciu billboardu. A niekedy sa priamo vnucuje dojem, že takéto texty slúžia leda tomu, aby sme pri pohľade na druhého človeka už nemali pocit: "Niekde v tých miestach je jeho srdce, je stred jeho osobnosti", ale aby práve táto partia tela bola zamaskovaná. Hanbí sa dnešný človek za svoje srdce? Alebo je to výraz zúfalej podvedomej túžby po skutočnej komunikácii, ku ktorej život poskytuje čoraz menej príležitostí? Namiesto toho teda človek aspoň vysiela do sveta mŕtve signály zo svojej bundy. Počas poslednej stovky rokov vytláča tlačené slovo stále zreteľnejšie slovo hovorené. Noviny, ktoré mávali 4 stránky, narastajú do 20, 24 stránok. Nie je div, že za slovom jazyk sa vynára s rastúcou samozrejmosťou predstava tlačených textov.

3) V prítomnosti už prežívame ďalší, tretí stupeň, ktorý nastal s vynálezom zvukových záznamov. Psychologická záludnosť nahrávok spočíva v tom, že predstierajú autentickú hovorenú reč. Je potrebné pripustiť, že proti tlačeným záznamom skutočne uchovávajú expresivnu zložku reči, môžu zachytiť aj jemné duševné hnutia hovoriaceho. Ale uchováva nahrávka preto všetky podstatné rysy reči? Presvedčíte sa o tom najľahšie pokusom: Vypočujte si nahrávku svojho vlastného hlasu alebo hlasu niekoho z vašich najbližších! Každý prvé počutie takejto nahrávky vám spôsobí šok: nespoznáte totiž pôvodnú farbu hlasu - teda práve to, čo by malo trvať uprostred všetkých expresívnych zmien, to, čo zrkadlí ľudské ja. Reprodukované slovo je slovo, z ktorého bolo vyoperované ja hovoriaceho. Elektromagnetická clona tu znemožňuje prežarovanie individuality z reči.

Teraz si uvedomme, aký musí byť následok pravidelného načúvania hovorenému slovu z rozhlasu alebo televízie. Počúvajúci si tým odvyká hľadať v reči prejav individuality druhého človeka. Reč prestáva spájať človeka s človekom. Okrem toho to má ešte ďalšiu stránku: Nahrávaná reč sa predsa neobracia ku konkrétnemu poslucháčovi, ale k mikrofónu. Je to slovo prehovárané do prázdna, pseudoreč, ilúzia skutočnej reči, a teda reč bez normálnej apelatívnej funkcie. Ako nezjavuje hovoriaceho, tak ani neoslovuje načúvajúceho. Je to akási strašidelná existencia reči, oddelená od ľudských vzťahov.

Načúvajte z tohto hľadiska reči mnohých mladých ľudí, vychovaných počúvaním rozhlasu a televízie. Sledujte, ako síce hovoria, ale bez toho, aby skutočne vychádzali zo seba, a bez toho, aby skutočne oslovovali druhého. Spôsobom, ako hovoria, dokladajú postupné odľudšťovanie dnešnej reči. Navyše sa jednotvárna intonácia televíznych a rozhlasových hlásateľov stáva viac a viac modelom pre hovorené slovo. Všetky jazyky civilizovaného sveta prešli týmito tromi stupňami odľudštenia.

K nim pristupujú ešte vplyvy civilizácie a civilizačného zhonu. Objavujú sa u nás hrozné útvary typu: Prevádza sa plynofikácia alebo sme označovaní za daňových poplatníkov. Cítite, ako necitlivo je tu naťahovaný duch jazyka na škripec? Farmaceutické firmy nemôžu inak než vymýšľať nové umelé názvy pre lieky: Acylpyrín, Tanakan, Lomir... Do ríše jazyka tak vchádzajú tisíce prízrakov, jazykových strašidiel. A potom - civilizačný zhon. Ľudia majú pocit, že nemajú čas opakovať zložené názvy, a tak ich nahrádzajú skratkami. Každá novinová stránka sa nimi hemží, ľudia často poznajú iba skratku, a ani nevedia, od čoho je odvodená. Spomeňme len pár skratiek - SR, USA, STV, OSN, NATO, EU... Mnohí si neuvedomujú, že označenia ako AIDS, HIV nie sú tiež ničím iným než skratkami. Nie sú to slová žiadneho jazyka, len zlepence jednotlivých hlások. Jazyk, kedysi pripomínajúci kvitnúcu lúku, sa mení v kopu vymlátenej slamy.

Svojím spôsobom skľučujúci je pohľad na dejiny skracovania v oblasti pozdravov. Kedysi, keď sa ľudia stretávali, považovali za primerané niečo druhému popriať. Hovorievali: "Daj vám Pánboh dobrý deň" alebo: "Pozdrav ťa Pánboh." V 20 st. zo zbytočne nábožného "Daj vám Pánboh dobrý deň" vzišlo najskôr prosté "dobrý deň". To bolo aspon ešte želanie. Ale neskôr - ak šlo o osoby spriatelené, bolo nahradené zvolaním "ahoj". Je vidieť, že človek už pri stretnutí s druhým človekom nevidí dôvod, aby mu niečo poprial, zostal mu len pocit, že má niečo povedať pri stretnutí, v podstate čokoľvek, - aby druhému dal najavo, že ho vníma. Takže stretnutie dvoch ľudí prebieha podobne, ako keď sa stretávajú dvaja psy a priateľsky na seba zaštekajú. Pri lúčení bývalo zvykom uistiť druhého: "Teším sa dovidenia." To sa zredukovalo na "dovidenia" (čím ešte stále zostával zachovaný pôvodný zmysel). Dnes ľudia prestali mať potrebu druhému oznamovať, že sa tešia na ďalšie stretnutie. Zachovávajú síce rituál, že sa vo chvíli rozchodu čosi povie, ale k jeho splneniu stačí, ak sa povie skrátene: "Dovi". Čo, priznajme si, sotva navodzuje dojem nádeje na ďalšie stretnutie. Dejiny pozdravov dokladajú to, čo platí pre všetky skratky: ako uponáhľanosť moderného života vedie k odcudzeniu, k nezáujmu, k vyradeniu vnímavého srdca zo vzťahu k svetu i k ľuďom.