2. Pokus a pozorovanie

Teraz nastupuje už samotný pokus a jeho pozorovanie. Ako už bolo povedané, dôležité je, že pozorovanie nie je zaťažené žiadnou teóriou ani konkrétnym pojmovým aparátom a žiak má pokus vnímať celo, otvorene a pokiaľ možno nezaujato. Daný fenomén má vnímať tak, ako sa mu skutočne javí, "spojiť sa s ním", "nechať ho hovoriť". Zmyslová skúsenosť tu nie je ilúziou, signálom či zavádzajúcim reflexom, ale skutočnosťou veci vyjavujúce sa v prvotnej holistickej skúsenosti dieťaťa. Ide tu o presné pozorovanie, objektivizujúcu, aktívnu činnosť uvedomovania si všetkých zmyslových kvalít, prostredníctvom ktorej sa žiaci učia akceptovať svet taký, aký je, a bytím v pozorovanej veci tak pominúť sami seba. Dieťa sa takto svojím spôsobom zároveň cvičí v schopnosti nesebeckosti, čo dáva prírodnej vede vo vyučovaní aj morálny rozmer.

Iste tu nie je možné sa pri pozorovaní úplne odpútať od vlastných pojmov a ideí, a ani to nie je žiaduce. Podstatné však je nezanášať skúsenosť detí súdmi a kategóriami, do ktorých by sa potom (aj nevedomky) žiak pokúšal vtesnať svoju prvotnú prirodzenú skúsenosť. Na pokusy by sme teda mali nazerať a prežívať ich bez predpojatosti a pôvodne, nie na základe požiadavky určitého koncepčného ohraničenia. Učiteľ tak môže priebeh pokusu popisovať, vysvetlenie a pojmové prepojenie fenoménov však v ideálnom prípade hľadá spoločne so žiakmi ešte len ďalší deň, aby cvičil ich pamäť a vďaka časovému odstupu zvyšoval objektivitu vývodov z pozorovania.