Nádej

V živote ešte potrebujeme ďalší druh síl, oživujuce sily nádeje, dôvery v budúce. Bez nádeje nemôže človek urobiť v živote ani jeden krok. Človek má občas zvláštne výhovorky, keď nechce uznať, že v určitom zmysle je pre neho dôležité vedieť, čo sa deje medzi smrťou a novým narodením. Hovorí: Načo to musím vedieť? Veď ani nevieme, čo sa stane s nami budúci deň. Ale skutočne nepoznáme budúci deň? Nevieme, či budeme ešte fyzicky živí. Jedno však vieme: Pokiaľ sme fyzicky živí, bude na budúci deň ráno, poludnie a večer. A keď niekto niečo vyrobil, bude to tu i nasledujúci deň. Keď sme zasiali semená, vieme, že vzídu. Vieme, práve to, čo potrebujeme vedieť o budúcnosti. Keby tomu tak nebolo, že by sa rytmicky, predom očakávané udalosti nestali, nebol by život vo fyzickom svete možný. Vyrobil by dnes niekto niečo, keby nemal určitú istotu, že cez noc to nebude zničené? Zasial by niekto semená, keby nevedel, čo z toho vzíde? Práve pre fyzický svet potrebujeme nádej, lebo nádej udržuje celý fyzický život pohromade a zachováva ho. Na fyzickej úrovni sa nemôže nič stať bez nádeje. Preto tiež sily nádeje súvisia s poslednou ľudskou schránkou, s naším fyzickým telom. Čím sú sily viery pre astrálne telo, sily lásky pre éterické telo, tým sú sily nádeje pre fyzické telo. Preto človek, ktorý by nedokázal mať nádej pre budúcnosť, išiel by svetom tak, že by to bolo dobre pozorovateľné na jeho fyzickom tele. Nič sa tak značne ako beznádejnosť neprejavuje v hlbokých vráskach, v umŕtvujúcich silách nášho fyzického tela. Fyzické telo v jeho správnom význame chápeme, keď ho chápeme v  našich pojmoch, ako sily nádeje. To je skutočne to, čo je v našom fyzickom tele. Nádej buduje naše fyzické telo.

Čo nám dáva duchovná veda tým, že nás oboznamuje so zákonom karmy, so zákonom opakovaných pozemských životov, dáva nám to, čo nás v duchovnom vzťahu prestupuje nádejou práve tak ako vedomie, že zajtra vyjde Slnko, vybavuje s nádejou pre fyzický život. Duchovná veda dáva nádej.

V siedmej kultúrnej epoche, bude vnesené do ľudského duševného ja zrkadlenie, ktorému hovoríme nádej. Potom ľudstvo posílené silou, ktorá vychádza z mystéria na Golgote a z mravného veku, prijme do seba sily nádeje, to najdôležitejšie, čo ľudstvo potrebuje, aby prečkalo nadchádzajúcu katastrofu, aby po nej začalo nový život podobne múdrym spôsobom, ako priniesla nový život poatlantská doba. V poslednom poatlantskom období vonkajšia, čisto kombinatorná kultúra sice vystúpi vysoko, avšak ľudia budú nespokojní s touto kultúrou. Ľudia budú voči tejto kultúre v takom pomere, že keby v sebe nevyvinuli spiritualitu, stáli by tvárou v tvár prázdnote. A vtedy spiritualita vypestuje nádej. Keby nemohlo do ľudských duší vstúpiť to, čo im môže priniesť spiritualita a čo chce antroposofické hnutie, potom by mohla vonkajšia kultúra čiastočne pokročiť, ale ľudia by začali pociťovať prázdnotu toho všetkého, čo na poli techniky dosiahli. Spirituálny život neprijímame nadarmo. Zaručí nám, že v nás budú žiť sily nádeje, že po veľkej katastrofe príde nová generácia, z ktorej vzíde v novom živote to, čo bolo v dušiach spirituálne pripravované. Tak kráčame od nášho veku viery vekom lásky a vekom nádeje vedome, keď duchovne prenikneme v ústrety tomu, čo vidíme stále viac sa blížiť, stále viac smerovať k najvyšším, najpravdivejším a najkrásnejším cieľom ľudstva.

Viera, láska a nádej sú tri stupne ľudského bytia, ktoré patria k celkovému zdraviu, bez ktorých sa človek nezaobíde. Ľudská bytosť vo svojej štvorčlánkovej prirodzenosti nemôže existovať, keď nie sú jej tri schránky prestúpené a posilované vierou, láskou a nádejou, tým, čím sú základné sily nášho astrálneho, éterického a fyzického tela. V evanjeliach sú spomínané tieto slová: viera, láska, nádej, len nie sú chápané v spojitosti s ľudským životom. V minulosti boli evanjelia niečím, čo mohlo ľudí povznášať, prestupovať veľkými pocitmi, čo ľudstvu mohlo dávať pochopenie pre cituplné premýšľanie a precítenie mystéria Golgoty. Ale akonáhle sa začalo o evanjeliach premýšľať, ihneď sa našli rozpory. A duchovná veda osvetľuje, ako tieto rozpory vysvetliť. Takže začne to, čo bolo ľudstvu dané v evanjeliach ako reč nadzmyslových svetov, pôsobiť na dušu ako myšlienkový obsah. Telo viery vytvára v našej 5. epoche zrkadlenie na ľudských dušiach. Takže v duši človeka žije niečo, ako by sa v duši zrkadlil charakter viery astrálneho tela. V 6. poatlantskej epoche sa bude zrkadliť vo vnútri človeka charakter lásky éterického tela - úplne inak sa v tejto dobe bude uskutočňovať to, čo sa dá nazvať kresťanskou láskou - a v americkej epoche pred veľkou katastrofou charakter nádeje fyzického tela.