Reinkarnácia

V dvoch tisícročiach kresťanského vývoja nemohlo byť doteraz to, čo obsahuje ezoterické kresťanstvo - bolo v minulosti určené len pre tých, ktorým bolo kresťanstvo prinesené ako skrytá náuka - včlenené do vonkajšieho, exoterického života. To, čo možno v dnešnej dobe hlásať ako kresťanskú pravdu: reinkarnáciu či učenie o karme, možno dnes hlásať aj exotericky, navonok. Medzi novými schopnosťami v budúcnosti sa bude stále viac objavovať i tá, ktorá bude spôsobovať pozeranie na svoje predchádzajúce inkarnácie. Ale pre tých, ktorí sa nezoznámili s myšlienkou opakovaných pozemských životov, bude táto spomienka strašným utrpením. Neznalosť tajomstva opakovaných životov bude mučivá pre ľudí, v ktorých sa snažia vystupovať sily, ktoré im chcú niečo povedať vzhľadom k predchádzajúcim dobám, ale nemôžu sa dostať hore, pretože ľudia premeškali oboznámenie sa s veľkými mysterijnými pravdami, ktoré teraz hlása duchovná veda. Dnes sa ľudia v širšom merítku nezaujímajú o antroposofiu. Ale zákon reinkarnácie je pre našu dobu taký, že pre ľudí, ktorí idú tupo svetom a nenechávajú prehovárať svoje zážitky, s ktorými je nutné preskúmavať záhady bytia, nastane pomerne skoro budúca inkarnácia, takže budú mať dosť príležitostí, aby sa oboznámili s duchovnými pravdami. Ľudské duše prechádzajú rôznymi vteleniami, jedna viac vteleniami, iná v pomerne malom počte vtelení. Nikdy sa nepretrhla niť viery v reinkarnáciu a karmu.

Predpokladajte, že máte pred sebou nejakého človeka, napr. Františka Nováka. A jasnozrivý alebo zasvätený človek si položí otázku: Ktorí boli fyzickí predkovia tohto človeka? Predpokladajme, že sa stratili všetky fyzické dokumenty, že by bolo možné sa spoľahnúť jedine na kroniku akaša. Tam by musel človek vyhľadať fyzických predkov, z kroniky akaša by musel zisťovať otca, matku atď, aby videl, akým spôsobom sa vyvinulo jeho fyzické telo v línii fyzickej dedičnosti. Potom ale by mohla vzniknúť ďalšia otázka: Ktoré boli predchádzajúce inkarnácie tohto človeka? V tom prípade by sa náš jasnovidec musel dať úplne inou cestou než tou, po ktorej dôjde k jeho fyzickým predkom. Ak bude chcieť dospieť k skorším inkarnáciám ľudského ja, bude možno musieť prechádzať naspäť mnohými dejinnými epochami. Tu už máte dvojaký prúd: ani fyzické telo, tak ako stojí pred nami, nie je úplne nové stvorenie, pretože pochádza od predkov v línii fyzickej dedičnosti, ani ľudské ja nie je úplne nové stvorenie, ale radí sa k skorším inkarnaciám. Čo však platí pre fyzické telo a pre ja, platí aj pre články, ktoré ležia medzi nimi, pre telo éterické a astrálne. Ani éterické telo nie je úplne nové stvorenie, ale už prešlo po nejakej ceste najrôznejšími formami. Práve tak, ako musíme pre fyzické telo sledovať úplne iné prúdy ako pre éterické, je to tak aj s telom astrálnym. Od každého článku ľudskej prirodzenosti sa môžeme dostať do najrôznejších prúdov.

Tak môžeme povedať, že éterické telo je znovuvtelením určitého éterického tela, ktoré bolo v úplne inej individualite, nie v tej istej, v ktorej bolo predtým vtelené ja. A práve tak by sme to mohli povedať o tele astrálnom. Keď vystúpime do vyšších svetov, aby sme skúmali predchádzajúce články určitého človeka, rozbiehajú sa nám všetky jednotlivé prúdy. Jeden nás vedie jedným smerom, druhý iným, a stretávame sa pritom s veľmi zložitými procesmi v duchovnom svete. Ale ak chce niekto dokonale pochopiť jednému človeku z hľadiska duchovného bádania, nesmie ho iba vykresliť ako potomka jeho predkov, tiež by nestačilo len uviesť, či svoje éterické telo odvodzuje od tej alebo onej bytosti, alebo svoje astrálne telo od tej alebo onej bytosti, ale je tu treba vykresliť v úplnosti, akú cestu vykonali všetky štyri články jeho bytosti, ako sa nakoniec zomkli v tejto osobnosti. To nejde urobiť naraz. Je možné napr. sledovať cestu, ktorú má za sebou éterické telo, a tým si mnohé ujasniť. A iný človek potom môže sledovať cestu astrálneho tela. Jeden môže prikladať väčšiu vážnosť éterickému, ten druhý astrálnemu telu, a podľa toho štylizovať svoj popis.

Po dobu pozemského života duša prijíma od ducha schopnosť žiť v pravde a dobre a tým vo svojom vlastnom vnútornom živote vyjadrovať i ducha. Duchovné ja prináša ľudskému ja zo sveta ducha večné zákony pravdy a dobra. Tie sa prostredníctvom duše vedomej spájajú so zážitkami vnútorného života duše. Tieto zážitky sú pominuteľné. Čo však zostáva, sú ich plody. Keď ľudský duch pristúpi k takémuto zážitku, ktorý sa podobá inému, s ktorým bol už raz spätý, vidí v ňom niečo známe a je schopný sa voči nemu zachovať inak, než keby sa s ním stretol po prvý krát. Na tom sa zakladá všetko učenie. A plodom učenia sú schopnosti, ktoré si človek osvojuje. Tak večný duch získava plody pomíjajúceho života a vnímame ich skrze vlohy. Vezmime genialitu Mozarta. Je plodom zážitkov, ktoré malo duchovné ja prostredníctvom duše. A pretože neboli do neho zasadené v prítomnom živote, muselo k tomu prísť v živote predchádzajúcom. Ľudský duch sa v jednom živote objavuje ako opakovanie seba samého s plodmi svojich predchádzajúcich zážitkov v predchádzajúcich pobytoch na Zemi.

Ale niekomu, kto toto všetko, čo vypovedajú jasnovidci o určitej bytosti, sám nepozoruje, tomu bude úplne ľahostajné, či ten jeden hovorí to, alebo ten druhý ono, jemu sa bude zdať, ako by išlo stále iba o to isté. Pre neho ten, kto bude popisovať iba fyzickú osobnosť, bude hovoriť o tom istom ako ten, kto popisuje éterické telo. Bude si vždy myslieť, že popisuje bytosť Františka Nováka. To všetko vám ale teraz môže dať predstavu, ako veľmi zložité sú pomery, s ktorými sa stretávame, ak chceme vykresliť podstatu akéhokoľvek javu vo svete - či už človeka alebo ktorejkoľvek inej bytosti - z hľadiska jasnovidného bádania. Luciferské a ahrimanské vplyvy, ktoré do nás boli vložené sa prejavujú ako dychtivosť po vonkajšom živote, smäd po živote, túžba po bytí. A táto túžba sprevádza človeka od inkarnácie k inkarnácii. Ak by sa do ľudského prežívania nevkradla žiadostivosť z predchádzajúcich inkarnácií, pozeral by človek na svet temer ako božská bytosť, nechal by svet na seba pôsobiť a nikdy by nežiadal viac, nedychtil by po ničom naviac k tomu, než čo mu svet poskytuje.

28. 9. 1924 predniesol Rudolf Steiner posledné slová na verejnosti, ktoré venoval Novalisovi. V nej hovoril o bytostiach, ktoré spolu úzko súvisia, ktoré aspoň v dvoch inkarnáciách budú mať veľký vplyv na ľudstvo a keď ich spoznáme ako postupnú inkarnáciu jednej bytosti, spoja sa v čosi jednotného. Táto bytosť sa postupne inkarnovala ako starozákonný Eliáš, novozákonný Lazar - apoštol Ján, svetový maliar Raffael a v básnikovi Novalisovi. V postupnom slede bytostí vidíme, ako sa ideou reinkarnácie spájajú v jednotu.

K pojmu ducha nemožno dospieť bez toho, aby sme tiež nedospeli k pojmu opätovných pozemských životov. Náuku o reinkarnácii môžeme stratiť len vtedy, keď stratíme pojem ducha.