Flor a Blancheflor

Je jedna povesť pomerne málo braná do úvahy, ktorú 1230 zbásnil Conrad Fleck, ktorá patrí k povestiam a mýtom provensálskym a ktorá sa pripája k zasväteniu grálskych rytierov alebo templovcov (Templeisen). Hovorí o dávnej dvojici „Flor a Blancheflor. V dnešnej reči to znamená približne kvetina s červenými lístkami alebo ruža a kvetina s bielymi lístkami alebo ľalia. Predtým bolo s touto povesťou veľa spájané. Hovorilo sa: Flor a Blancheflor sú duše vtelené v ľudí, ktorí už raz žili. Povesť ich stotožňuje so starými rodičmi Karola Veľkého. V Karlovi Veľkom však videli tí, ktorí sa zamestnávali povesťami intímnejšie, postavu, ktorá akosi priviedla do vzťahov vnútorné ezoterické kresťanstvo a vonkajšie exoterické kresťanstvo. To je vyjadrené v korunovácii na cisára. Ak ideme späť k jeho starým rodičom, k Florovi a Blancheflorovi, tak v nich žili ruže a ľalie, ktoré mali uchovať ezoterické kresťanstvo tak čisté, ako pochádza od Dionysia Areopagity atď. V ruži (Flor alebo Flos) bol videný symbol pre ľudskú dušu, ktorá prijala do seba impulz osobnosti, impulz ja, ktorá dáva duchovnu pôsobiť zo svojej individuality, ktorá ho doniesla až do červenej krvi. V ľalii však bol videný symbol duše, ktorá len tým môže zostať duchovná, že ja zostáva mimo nej, prichádza až k hranici. Tak sú ruža a ľalia dva protiklady.

Ruža má sebavedomie úplne v sebe, ľalia úplne mimo seba. Ale spojenie tu bolo, spojenie tej duše, ktorá je vo vnútri, a tej duše, ktorá vonku oživuje svet ako svetový duch. Flor a Blancheflor vyjadrujú nájdenie svetovej duše, svetového ja, ľudskou dušou, ľudským ja. To, čo nastalo neskôr v povesti svätého Grálu, sa vyjadruje aj touto povesťou. To nie je žiadny vonkajší pár. V ľalii je vyjadrená duša, ktorá nájde svoje vyššie jástvo. V tomto spojení duše ľalie s dušou ruže bolo videné to, čo môže nájsť spojenie s mystériom na Golgote. Preto sa hovorilo: Naproti prúdu európskeho zasvätenia, ktoré privodil Karol Veľký a ktorým pevne stmelil kresťanstvo ezoterické a exoterické, má byť uchované živým, má v čistote pokračovať ďalej čisto ezoterické kresťanstvo. V kruhoch zasvätencov sa hovorilo, že tá istá duša, ktorá bola vo Florovi a ktorá sa v tej piesni ospevuje, sa znovu vtelila v trinástom až štrnástom storočí, aby založila novú mysterijnú školu, ktorá mala pestovať novým spôsobom tajomstvo Kristovo, ako to zodpovedá novej dobe. Je to zakladateľ rosenkruciánstva. Tu sa stretávame s tajomstvom ruže už v pomerne starej dobe. Povesť je dokonca presadená do doby Karola Veľkého. A tak ezoterické kresťanstvo našlo útočisko v rosenkruciánstve. Rosenkruciánstvo vychovávalo od 13. až 14. storočia zasvätencov, ktorí sú nástupcami starých európskych mystérií, nástupcami školy svätého Grálu.