Tvorivá reč

Rudolf Steiner sa po celú dobu svojej verejnej činnosti zaoberal intenzívne jazykom a rečou. Jednak prakticky - ako autor štyroch tzv. mysterijných drám, ako režisér, ktorý okrem iného vzkriesil ľudové vianočné hry z Prievozu (Oberufer) na území dnešnej Bratislavy, ako básnik meditačných veršov i veršov pre pohybové umenie eurytmie, ako recitátor, a nakoniec aj ako suverénny prednáškový rečník, jednak sa zaoberal jazykom a rečou aj teoreticky - v mnohých svojich prednáškach pojednával o otázkach jazyka, jeho vývoja, jeho vlastností, jeho vzťahu k vyšším, neviditeľným článkom ľudskej bytosti i k bytostiam jednotlivých sfér duchovného sveta, tiež o otázkach jazykového vyučovania na školách. Od r 1919 potom spolu so svojou manželkou Máriou Steinerovou budoval metodiku nového prístupu k reči a nového recitačného a hereckého umenia, v tej súvislosti vytvoril aj veľký počet cvičení, zameraných na nové zaobchádzanie s rečou. Tento nový prístup k reči nazval "Sprachgestaltung", prekladáme tento výraz výrazom "tvorivá reč".

V roku 1910 hovoril z hľadiska duchovného poznania o najstaršom období vývoja reči, o tom, ako sa formovalo ústrojenstvo reči, a o prvých prejavoch reči v dobe, keď človek ešte nebol bytosťou vedomou si svojho Poukázal pritom na tri základné schopnosti, ktorá mala reč v tomto predmyšlienkovom období:

1) Schopnosť napodobňovať vonkajšie zvuky
2) Schopnosť vyjadrovať symbolicky zážitky z vonkajšieho sveta
3) Schopnosť vyjadrovať vlastné duševné hnutia

O prvotnej reči sa nedochovali žiadne vonkajšie doklady. A predsa jej ráz nie je pre nás uplne nepredstaviteľný, pretože všetky tri uvedené schopnosti ešte doznievajú i v dnešnej reči, aj keď jazyky prešli od tej doby prevratnými vplyvmi vyvíjajúcej sa civilizácie i vnútorného vývoja človeka samého.

1) Schopnosť napodobňovať vonkajšie zvuky si môžeme uvedomiť aj v súčasnej reči na slovách ako bublať, mňaukať, hrom, cvrlikať, švitoriť, buch, plesk, šepot, kotkodákať a iných. Dojmy zvonka, tlmočené človeku jeho fyzickým sluchovým ústrojenstvom, sa tu prelievajú do zvukov vytváraných ústrojenstvom hovoriaceho. Len nesmieme zabudnúť, že výrazy dnešnej reči, ako tie, ktoré sme uviedli, už značne presahujú len napodobňovanie, a to tým, že sa z nich už stali články zložitého organizmu jazyka - sú z nich podstatné mená, ktoré skloňujeme, slovesá, ktoré časujeme atď. Niečo iné je napodobniť kotkodákanie sliepky, niečo iné užívať slovesa kotkodákať v jeho rôznych tvaroch - sliepka kotkodák, kotkodákala, zakotkodákala a pod.

2) Aj symbolické vyjadrovanie zážitkov z vonkajšieho sveta prežíva v jazyku až do dneška. Dajme na seba pôsobiť výrazom ako strieborný, kvet, kačka, hnusný, strmý, úzky, bič, skala, údolie - cítime, ako obdivuhodne vyjadrujú svojím zvukom povahu toho, o čom vypovedajú? Spravidla nie sme zvyknutí sa pozorne započúvať do zvuku slov, pretože ich používame prevažne len ako značiek pre pojmy. Ale čím to je, že niektorá značka má zvláštnu schopnosť vyčariť pred nami obraz veci? Či nenaznačuje sám zvuk slova "strieborný" trblietanie tejto farby? Ale - ako môže zvuk naznačovať optický dojem? Tu stojíme pred tajomstvom symbolického znázorňovania vecí, ktoré využíva hlbších súvislostí než tých, aké poznáme z bežných zážitkov.

Steiner hovorí o tom, že éterické telo, je tým článkom v nás, ktorý tvorí symbolické obrazy. V noci, keď spíme, je naša duševne-duchovná zložka odlúčená od éterického a fyzického tela. Až pri prebudení sa s nimi znova spája, to je chvíľa, kedy sa v našom vedomí objavujú symbolizujúce obrazy snov. Steiner uvádza príklad: Môže sa nám zdať, že ktosi vystrelil, ale keď sa prebudíme, vidíme, že sa prevrhla stolička v blízkosti našej postele. Zvuk padajúcej stoličky sa symbolicky pretvoril v obraz streľby. To je prejav éterického tela. Za symbolizujúcu schopnosť reči teda podľa neho vďačíme svojmu éterickému organizmu, ktorého pohyby sú zúčastnené, keď vyslovujeme spoluhlásky alebo samohlásky reči.

3) To, že reč vyjadruje bezprostredne duševné hnutia, vyplýva z úzkej spätosti našej duševnej bytosti so schopnosťou hovoriť. Ako reč vyjadruje duševné hnutia, to si môžeme dnes uvedomiť predovšetkým na rôznych citoslovciach: hurá, fuj, jé a ďalších. Dnes vyjadrujeme duševné hnutia najmä intonáciou, zafarbením a silou hlasu - keď treba deťom hovoríme: neboj, prestaň, neplač, hajaj a pod.

Tri predmyšlienkové schopnosti reči strácali postupne svoju účinnosť súbežne s tým, ako sa rozvíjali zložité gramatické systémy jednotlivých jazykov. Ľudia sa učili vnímať viac a viac myšlienkový obsah viet. Vnímavosť pre výrečnosť samotných hlások klesala. Tým vymizlo i vedomie, že jazyk je niečo oveľa obsiahlejšieho ako logická sieť pojmov. Zoberme slovo "mňaukať". Je označenie pre hlas mačky. Ale je aj viac ako to, pretože vyvoláva aj zvukovú predstavu mačacieho hlasu. Alebo: Prečo vyjadrujeme svoj odpor práve slovkom, "fuj"? Ako súvisia tieto hlásky so zážitkom odporu k niečomu? Ako to, že odlišnosť hlások poukazuje na odlišnosť zážitkov?

Rudolf Steiner sa cieľavedome snažil prebudiť pohasnutú citlivosť pre reč hlások. Ale tú nejde prebudiť prednáškami, seba inteligentnejším výkladom, práve preto, že hlásky vyjadrujú niečo hlbšieho, širšieho, než pojmy a myšlienky. Keby sme sa snažili definovať, čo vyjadruje určitá hláska, stroskotáme. Tu potrebujeme odvahu odkrývať a chápať v zážitku reči jej nemyšlienkové prvky, tie, ktoré sa síce dajú pomocou myšlienkových poukazov vzdialene naznačiť, nie však naozaj uchopiť. Nebudeme sa teda snažiť odpovedať na otázku: "Čo znamená tá alebo ona hláska?" Budeme si vedomí, že tá vyjadruje viac, než sme schopní popísať slovami. Ale podnikneme pokus odpovedať na otázku: "Čo môže človek prežiť, ak sa bude snažiť s tou alebo onou hláskou vnútorne zjednotiť?" Dôležitý bude prežitok, a akýkoľvek opis bude môcť slúžiť len za poukaz na neho.