O samohláskach

Prúd vzduchu samohláskami podnietený nezachytáva nič z diania vo svete. Zato zachytáva určité naše vnútorné zážitky a oznamuje ich akoby priamo, bez potreby akéhokoľvek vysvetľovania, nášmu okoliu. Akého druhu sú tieto zážitky? Keby sme si predstavili ktorékoľvek vnútorné hnutia, ako ich poznáme z každodenného života, nevyužili by sme nič z reči samohlások. Aj tu platí: Ak máme vyznačiť slovami, čo vyjadrujú samohlásky, musíme si byť vedomí, že ide o zážitky iného druhu, na inej úrovni, čistejšie, priezračnejšie, než pocity, ktoré sa v nás bežne vynárajú, pocity, na ktoré sa tiež vzťahujú slová našej dnešnej reči. Sme v podobnej situácii, ako keď sa snažíme v hudbe označiť náladu niektorej durovej skladby slovom "radosť." Áno, iste, je to radosť, lenže iná než akákoľvek radosť nehudobná, je to radosť, ktorú by sme nepoznali nebyť toho, že ju v nás prebudila hudba. Rovnako sa to má s citovými záchvevmi, ku ktorým nás podnecujú samohlásky, ak dokážeme sa do nich pozorne započúvať.

Ak máme vysloviť, čo vyjadruje hláska (a), povieme: otvorenosť srdca, úžas, ale ide o zážitky na podivuhodne vyššej úrovni, než na akej sa odohráva náš bežný údiv. To, čo sa zjavuje samohláskami, sú akési nebeské variácie našich obvyklých citov. To je tiež dôvod, prečo dnes už ani nepociťujeme samohlásky ako tlmočníčky duševného života - náš duševný život totiž stratil už pred tisícročiami svoje nebeské kvality, zatiaľ čo samohlásky ich stále ešte v sebe uchovávajú. Tak to platí aj pre ostatné samohlásky. Môžeme síce naznačiť druh zážitku, s ktorým sú späté, ale zážitok sám nesmieme hľadať v oblasti našich všedných skúseností. Pokúsme sa aspoň o taký náznak, len heslovite:

Hláskou (e) sa oddeľujeme od niečoho, bránime sa tomu. V (i) zakúšame oblažujúce svetlo sebavedomia, vedomie o svojom ja. V (o) cítime túžbu po spojení s okolím. V (u) sa sťahujeme do seba, ako sa to deje v horúcej úcte alebo v úzkosti. Kto študuje eurytmiu alebo tvorivú reč, má možnosť prenikať do stále väčších hĺbok týchto zážitkov.

Samohlásky sú stálou pripomienkou prvotnej, rýdzej podoby ľudskej duše, dokiaľ nebola preniknutá egoizmom. Prácou na výslovnosti samohlások kriesime predstavu toho, čím sme vlastne mali byť.

Planéty priraďuje Rudolf Steiner nasledujúcim spôsobom.

Slnko                AU
Venuša               A
Merkúr                I
Luna                 EI
Mars                   E
Jupiter                O
Saturn                U