Waldorfská pedagogika - škola

Začiatkom 20. storočia, v rokoch 1906 – 1907, prednášal Rudolf Steiner vo viacerých európskych mestách na tému Výchova dieťaťa. Jeho myšlienky boli v rozpore s myšlienkovými názormi tejto doby. Hovoril: Celý život sa podobá rastline, ktorá neobsahuje iba to, čo sa ponúka oku, ale uchováva vo svojich skrytých hlbinách i budúci stav. Ľudský život v sebe obsahuje vlohy svojej budúcnosti. Aby však bolo možné o tejto budúcnosti niečo povedať, je nutné preniknúť do skrytej prirodzenosti človeka. V týchto prednáškach hovoril Steiner o skrytej prirodzenosti človeka, ktorá sa skladá z éterického tela, duševných článkov a z ducha. Vysvetľoval, ako sa tieto články v rôznych životných obdobiach osamostatňujú (inkarnujú) a až po svojom osamostatnení sa môžu plne prejavovať vo fyzickom živote. Z pohľadu na fázy ich postupnej inkarnácie potom vyvodzoval základné požiadavky na vychovávateľov. Hovoril o prvom životnom období – až do výmeny mliečnych zubov, kedy životné (éterické) sily dotvárajú fyzický organizmus. Potom ďalšie obdobie – až do puberty, kedy sa organizmus životných síl osamostatňuje a kedy časť životných síl, ktoré do tej doby budovali telesný organizmus, sa môžu uvoľniť z tejto funkcie a byť k dispozícii duševnému životu. Práve preto sa teraz môže rozvíjať pamäť a obrazotvornosť, ako základné predpoklady pre školské vyučovanie.

Ďalej Steiner hovoril o treťom období – po puberte, kedy sa duševné sily osamostatňujú a môžu sa rozvíjať prirodzeným spôsobom i sily rozumu. Do veku 7 rokov, nech je základnou smernicou pre výchovu príklad a napodobovanie, v druhom období nasledovanie vychovávateľa na základe autority, a až v treťom by sa mal rozvíjať samostatný úsudok, nepodliehajúci už autorite učiteľa. Jeho myšlienky dobové predsudky odmietali. Ale on znovu opakoval, že skutočné praktické riešenie otázok výchovy môže vzísť iba z poznania ľudskej bytosti ako celku, vrátane jej neviditeľných zložiek. Steiner videl jediný prostriedok, ako presvedčiť ľudstvo o pravdivosti svojich myšlienok, a to ich praktickou aplikáciou. Uvádzal, že veda o duchu je schopná rozpracovať metodiku výchovy do všetkých podrobností. Zdalo sa, že Steinerove prednášky upadnú do zabudnutia. Až po 12 rokoch, v r. 1919, sa na Steinera obrátil riaditeľ stuttgartskej továrne na cigarety "Waldorf-Astoria" Emil Molt a navrhol mu, aby si vybral učiteľov a zriadil školu pre deti zamestnancov továrne. Tak sa zrodila tzv. "Waldorfská škola." Skoro sa objavili prvé waldorfské školy v Anglicku a v Holandsku. Dnes sa waldorfské školy vyskytujú vo všetkých svetadieloch a stále pracujú podľa Steinerových zásad, čo je doklad o životnosti tejto pedagogiky.

Často sa ľudia pýtajú, či žiaci vychovávaní v pohode waldorfského vyučovania, budú môcť obstáť v ľútom životnom boji? Ukazuje sa však, že nenarušená nervová sústava odoláva náporom života oveľa bezpečnejšie než nervová sústava opotrebovaná neustálym strachom zo skúšania, písomiek a vysvedčení. Práve v stresových zážitkoch sa preukázateľne osvedčujú waldorfskí žiaci. V predchádzajúcich riadkoch sme sa dotkli iba vonkajších stránok waldorfského vyučovania, nie jeho podstaty. K tej patrí napr: to, že učebný plán sa nezostavuje podľa úvah o tom, čo by sa malo natlačiť do detských hláv, ale dôsledne podľa zásad primeranosti. Vychádza sa z toho, že v každej fáze detského vývoja sa súbežne s novými inkarnačnými krokmi objavujú nové schopnosti a že dieťa by sa malo zoznamovať so svetom iba v tej miere, aby to napomáhalo rozvoju týchto schopností, a nemalo by byť nútené si osvojovať poznatky, pre ktoré dosiaľ nedozrelo. Pri tomto prístupe majú učitelia sa možnosť presvedčiť, že deti sa v podstate chcú dozvedať čo najviac o svete a že pri zachovaní zásady primeranosti sa učia rady (čo tiež zdôrazňoval i Komenský) a preťažovanie žiakov neprimeraným učivom vzbudzuje odpor k školskej práci.

Charakteristické pre waldorfské vyučovanie je, že sa pred 12. rokom neapeluje na abstraktný logický úsudok. Dalo by sa povedať, že učiteľ sa neobracia prevažne k hlavám žiakov, ale k ich srdcu. Učivo sa predkladá pokiaľ možno v obraznej podobe, oslovujúcej detskú fantáziu. Prvými školskými rokmi sprevádzajú deti legendy, povesti a zaujímavé hry. Dejepis spočiatku nevypisuje panovníkov, vojny, územné a štátne zmeny, ale prináša pútavé životopisy významných osobností, či už je to Michelangelo alebo František z Assisi. Aj začiatky písania a počítania sa zaobídu bez abstraktných postupov. Pri písaní napr: deti kreslia labuť a z obrázku labute sa vyvodzuje tvar písmena "L." Pri počítaní deti hrajú rytmické hry a spievajú piesne v trojštvrťovom takte a nimi vnikajú do tajomstva násobilky troch. Všetko, čo deti prijali, ukladajú do pamäti, dosiaľ nezaťaženej abstraktnými poučkami. Až neskoršie, zvlášť po puberte, sa poklady pamäti začínajú spracovávať myšlienkovo a triedia sa do systémov. Až teraz sa žiaci zoznamujú so systematickým dejepisom, so systematickým triedením rastlín, zvierat atď. Dôležité je, že žiadne neprimerané duševné činnosti do tej doby v deťoch neumŕtvovali záujem o svet a lásku ku všetkému, o čom počuli. Teraz už záujem i láska pretrvávajú i pri stále náročnejšej myšlienkovej práci a pri stúpajúcich požiadavkách na domácu prípravu.

Steiner kládol učiteľom na srdce, že v období od výmeny zubov do puberty každé dieťa túži silno po tom, aby svet, v ktorom žije, bol krásny. Duch dieťaťa, pochádzajúci z nadzmyslových oblastí, môže sa vteliť harmonicky do fyzického sveta len vtedy, keď je tu obklopený krásou. Z toho vyplýva jedna zo základných smerníc pre vyučovanie v rokoch základnej školy: "v každej chvíli vyučovania by dieťa malo "žiť v kráse." Preto Steiner zdôrazňoval, že pedagogika nie je iba vedecký obor, ale predovšetkým umenie. A učiteľ musí vnášať umenie do všetkej školskej práce. Vyučovanie je prestúpené spevom a recitáciami, preberaná látka sa kreslí a maľuje, dejepis a literatúra sa často dramatizujú. Aj výklad učiteľa musí spĺňať podmienky umeleckého prednesu. Musí vyvolávať napätie, apelovať na detský cit a musí byť na úrovni i jazykovo a výslovnosťou. Každý mesiac sa koná školská slávnosť s umeleckým vystúpením jednotlivých tried, prístupná i rodičom.

Waldorfská škola je v zásade dvanásťročná. Deti ju absolvujú tzv. ročníkovými prácami, na ktorých pracujú celý posledný školský rok. Práca vychádza z ich osobných záľub, môže to byť písomné spracovanie z akéhokoľvek oboru, ale môže to byť i výtvarné dielo alebo koncert na hudobný nástroj. Učitelia sa neriadia osnovami ani pokynmi riaditeľa školy, lebo školu neriadi riaditeľ, ale učiteľský zbor, ktorý sa schádza každý týždeň ku konferenciám. Jednotliví učitelia sa slobodne rozhodujú, čo učiť, ako učiť a kedy to učiť a nesú sami zodpovednosť za svoju prácu. Sú viazaní iba učebným plánom, ktorý určuje predmety pre jednotlivé ročníky, a to, ako bolo zmienené vyššie, podľa vývojových potrieb detí. Tento učebný plán, zavedený ešte R. Steinerom, sa osvedčil do tej miery, že sa v podstate zachováva do dnes.

Treba pripomenúť, že antroposofia, spôsob poznania hlásaný R. Steinerom, je inšpiračným zdrojom iba pre metodiku vyučovania, inak sa waldorfské školy nesnažia ovplyvňovať žiakov po stránke svetonázorovej. Snažia sa viesť ich k vnútornej slobode. Zvláštnosťou waldorfských škôl je mimoriadna úloha triedneho učiteľa. Je prítomný už pri prijímacích pohovoroch s rodičmi a deťmi a vedie potom žiakov od prvej až do ôsmej triedy. Pritom má za úlohu naučiť všetky hlavné predmety – písanie, matematiku, materský jazyk, dejepis, zemepis, náuku o človeku, o zvieratách, o rastlinách, o nerastoch, geometriu, fyziku, chémiu. Musia teda ovládať nielen náplň, ale i metodiku všetkých týchto predmetov.

Prečo táto mimoriadna úloha triedneho učiteľa? Za prvé preto, aby deti v období, kedy najviac potrebujú autoritu vychovávateľa, mohli nazerať na jedného a toho istého človeka, ktorý by pre nich bol stálou vnútornou oporou. Za druhé preto, aby učiteľ mohol plynule sledovať fyzický a duševný vývoj žiakov. Práca v hodine totiž nevyplýva z abstraktného plánovania, ale zo stáleho pozorovania detí, z ich vyvíjajúcich sa potrieb. Musí trpezlivo prekonávať ich vývojové krízy a vynárajúce sa jednostranné sklony. Učiteľ ich musí stále sledovať svojim pozorným pohľadom, zachytávajúcim prejavy ich duševno-duchovnej bytosti. Aby mohol byť dobrým vychovávateľom, musí tiež dobre poznať rodinné zázemie každého žiaka. Úzka spolupráca s rodičmi je neodmysliteľným predpokladom práce waldorfských škôl. Učitelia i rodičia majú predsa spoločnú úlohu: Uviesť inkarnujúcu sa dušu dieťaťa do pozemskej reality. Preto sa ich práca musí dopĺňať. Už než rodičia zveria svoje dieťa škole, snaží sa škola, aby boli dôkladne informovaní o zvláštnostiach vyučovania v nej. O výchovných problémoch okolo detí sa učitelia pravidelne radia s jednotlivými rodičmi. Rodičia sú vždy zastúpení v riadiacich orgánoch školy. Nové školy vznikajú skoro vždy z iniciatívy rodičov.

Waldorfská pedagogika rozvíja všetok duševný potenciál dieťaťa, reaguje na vývojové potreby. Jej cieľom nie je nahustiť do hláv čo najviac vedomostí. Dáva si za cieľ rozvinúť to, čo žije v detských dušiach, pozitívnym spôsobom. Waldorfská pedagogika si nestanovuje úlohu privádzať žiakov v nejakom smere na určitú cestu, ale dať im k dispozícii materiál, ktorý im umožní zaujať vlastné stanovisko. Úlohou učiteľa je primäť žiaka k tomu, aby sa všetky články jeho bytosti utvárali tak, že s nimi jeho individuálny duch bude môcť raz voľne nakladať a vládnuť im. Vychovávať ľudí, ktorí sú schopní vnímať všetko, čo sa deje vo svete, ktorí dokážu každý deň, ak vidia niečo nové, vyvíjať svoje pocity a úsudky podľa tejto novosti. Nechce vychovávať ľudí uzavretých do svojho vnútra, ale chce vychovávať ľudí, ktorí môžu slobodne a otvorene predstupovať pred svet a ktorí dokážu slobodne a otvorene jednať v zmysle toho, čo je prospešné svetu.