Modlitba

Modlitbou sa kresťan povznáša k svojmu Bohu. Ňou sa snaží získať si svojím spôsobom prístup do vyšších svetov. Je však potrebné si uvedomiť, že to, čo sa dnes často považuje za modlitbu, by vôbec neplatilo za modlitbu v zmysle pôvodného kresťanstva, nieto ešte v zmysle zakladateľa kresťanského náboženstva, Krista Ježiša samotného. V kresťanskom zmysle nie je nikdy modlitbou, ak si vyprosuje človek od svojho Boha niečo, čím by uspokojil svoje osobné a sebecké želanie. Predpokladá, že Boh osobitne uspokojí práve jeho priania. Roľník, ktorý pestuje tú či onú plodinu, snáď potrebuje dážď, a druhý vedľa neho zase Slnko. Prvý sa modlí za dážď, druhý za slnečno. Ako sa tu má božský svetový poriadok zachovať? Tu vidíme ako málo všeobecnej ľudskosti má v sebe taká modlitba, ktorá vychádza z osobných prianí a ako by nakoniec jej vyplnenie Bohom mohlo vyhovieť len jednej strane. Ak sa ľudia modlia týmto spôsobom, úplne ignorujú modlitbu, v ktorej Kristus Ježiš udal základnú náladu, ktorá by mala v každej modlitbe prevládať. Zabúdajú na modlitbu, ktorá znie: "Otče, daj, nech ma minie tento kalich, ale nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane." Toto je základná nálada kresťanskej modlitby. Nech prosí človek o čokoľvek, v jeho duši má táto nálada žiť ako jasný, sprievodný tón, ak sa chce modliť kresťansky. Potom sa stávajú slová modlitby pre človeka len prostriedkom, ktorým sa povznáša do vyšších duchovných oblastí, aby mohol v sebe pociťovať Boha.

Potom ale takáto modlitba tiež spôsobuje vylúčenie všetkých sebeckých želaní - v zmysle slov: "Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane". A spôsobí, že človek splynie s božským svetom a ponorí sa do jeho hlbín. Ak dosiahne tejto duševnej nálady ako naozajstnej nálady modlitby, potom sa kresťanská modlitba - len skôr citovejším zafarbením - rovná meditácii. A kresťanská modlitba nebola pôvodne ničím iným, než čím je meditácia. V meditácii len prevláda myšlienkový ráz, a jej cestou sa človek snaží myšlienkami veľkých vodcov ľudstva dosiahnuť súlad s božskými prúdmi, ktoré prechádzajú svetom. Modlitba k tomu vedie spôsobom viac citovým. Človek modlitbou aj meditáciou hľadá to, čo môžeme nazvať zjednotením duše s božskými prúdmi vo svete. Najvyšším stupňom toho je tzv. "unio Mystica," mystické zjednotenie s božstvom. Počiatok k tomu však tkvie v modlitbe, tkvie aj v meditácii. Nikdy by sa človek nedokázal zjednotiť so svojím bohom, nikdy by nevošiel do styku s vyššími duchovnými bytosťami, keby sám nebol výronom božsky duchovnej bytosti.

V našej duši sa spájajú dva prúdy: jeden z minulosti a druhý z budúcnosti. Naša duša sa stala takou, aká je dnes, vplyvom prežitkov z minulosti. A sme takými, akými sme sa stali sami. A nemôžeme súhlasiť s mnohým, čo sme spôsobili v minulosti. Za mnohé činy v minulosti sa hanbíme. Ale v našej duši môžeme pociťovať niečo, čo môžeme označiť slovami: "Ó, v nás existuje ešte niečo, čo je nekonečne bohatšie a významnejšie než to, čo sme zo seba učinili svojou vôľou, svojími vlastnými silami." Lebo keby v nás nebolo niečo, čo presahuje to, čo sme zo seba učinili, potom by sme sa nemohli tiež obviňovať, nemohli by sme sa poznávať. Musíme si povedať: "v nás žije niečo, čo je väčšie než to, čo sme až dosiaľ v sebe využívali." Keď sa pozeráme na prúd z minulosti, ktorý vteká do našej duše, budeme v sebe tušiť niečo, čo nás prevyšuje. A to tušenie niečoho väčšieho v nás je prvým zasvitnutím vnútorného pociťovania Boha v duši. A to spôsobuje, že pozeráme k niečomu, čo nás vedie nad naše úzko ohraničené ja k duchovne božskému ja. Tak prehovára v cítení premenené nazeranie na minulosť. Ako prehovára teraz to, čo môžeme označiť ako vtekanie prúdu budúcnosti do duše, keď to premeníme v pociťovanie? Pri spätnom pozeraní na udalosti v minulosti v našich citoch sa snáď uplatňuje určitý zamietavý posudok, niečo ako ľútosť, ako hanba.

Voči budúcnosti sa v nás už predom prejavujú pocity a city úzkosti a strachu, nádeje a radosti. Tu pred človekom nestoja udalosti, ale len vyciťovanie budúcich skutočností, ktoré sa k nám blížia z neznámeho prúdu. A keď duša, nech už z úsudku alebo z ľútosti a hanbe nad sebou, pociťuje vtekať do seba z prúdu minulosti to Mocné, potom sa v nej vytvára niečo, čo môžeme označiť ako zbožnosť voči božstvu. A táto zbožnosť voči božstvu, ktoré sa na nás pozerá z minulosti, ono božstvo, ktoré môžeme tušiť v sebe ako niečo, čo na nás pôsobí, voči čomu sa však vo svojom vedomí nepociťujeme na potrebnej výške, to vzbudzuje v nás určitú náladu k modlitbe, ktorá vedie k vytvoreniu vrelého pomeru k Bohu. Čo by chcela duša, keď sa ticho oddáva svojím cítením voči takej minulosti? Chcela by, aby sa to Mocnejšie, ktoré nechala nepoužité, ktoré neprenikla svojím ja, stalo v nej prítomné. Vtedy vie, že keby to Mocnejšie bolo v nej, bola by dnes inou. Vtedy sa duše zmocní nálada - ako do svojej duše dostať vyššie ja? Keď duša v sebe prežíva takúto náladu, v cítení, slovách alebo myšlienkach, potom tu máme modlitbu vzhľadom k minulosti. Potom sa snažíme približovať k Bohu po jednej ceste. Do nálady k modlitbe voči minulosti nás uvádza vedomie toho, že sme zostali nedokonalí, aj keď tušíme, že je v nás vyššie ja, ktoré sa ale v nás zatiaľ nemohlo prejaviť.

Čo z budúcnosti brzdí nás duchovný vzostup? Úzkosť a strach pred neznámou budúcnosťou. Ale je tu niečo, čo sa môže vlievať do duše ako sila istoty voči budúcnosti. Správne to však v duši bude pôsobiť len vtedy, keď to vystúpi ako nálada k modlitbe, ktorú môžeme označiť ako pocit odovzdanosti voči tomu, čo z temného lona budúcnosti vstupuje do našej duše. Kto sa bojí budúcnosti, ten prekáža svojmu duchovnému vývoju. Čo znamená odovzdanosť voči budúcim udalostiam? Nech príde čokoľvek, na tom nemôžem svojím strachom nič zmeniť. Očakávam to teda s vnútorným kľudom duše, v úplnom tichu mysli. Skúsenosť, ktorá plynie z takéhoto pocitu odovzdanosti voči budúcnosti, smeruje k tomu, že človek, ktorý tak kľudne a v tichosti mysli žije v ústrety budúcnosti a predsa si svoju energiu, činorodosť žiadnym spôsobom nedá ovplyvňovať, môže čo najslobodnejšie rozvíjať najintenzívnejšou mierou svoje duševné sily. V tejto nálade odovzdanosti voči udalostiam prichádzajúcim k nám z budúcnosti je tomu potom tak, ako keby z duše doslova padala prekážka za prekážkou.

Táto druhá nálada k modlitbe je odovzdanosťou voči Božej Múdrosti v udalostiach, keď prijímame, že všetko je riadené Božou Prozreteľnosťou a preto je to dobré. Je to istota, ktorú musíme prebúdzať vo svojich myšlienkach, pocitoch (že k tomu, k čomu príde, prísť musí a že to v nejakom smere musí mať dobré následky). To je nálada odovzdanosti. Z týchto dvoch nálad duše musia byť brané podnety k tomu, čo nazývame modlitbou. Nálada k modlitbe je pozeranie duše z časovo pomíjajúcej prítomnosti k večnosti, ktorá v sebe obsahuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Každú náladu k modlitbe treba uviesť do jednej z týchto nálad. Potom nájdeme v modlitbe samotnej silu, ktorá nás vedie nad nás. A keď je naše ja uchopené len týmto usilovaním duchovne rásť, potom v ňom už táto vývojová sila žije.

Keď sa učíme z minulosti, potom je naša modlitba výkrikom k Bohu: "Naplň ma Bože svojou prítomnosťou." A keď sme došli cítením k tomuto poznaniu, potom je modlitba príčinou ďalšieho vývoja v nás. Takáto odovzdanosť v nás spôsobuje niečo iné, než keď vysielame strach a úzkosť k tomu, čo sa k nám má blížiť. Strachom a úzkosťou sa náš vývoj brzdí, vlnami strachu a úzkosti zapudzujeme to, čo chce z budúcnosti vstupovať do našej duše. Keď však žijeme s odovzdanosťou v ústrety tomu, čo chce z budúcnosti vstupovať do našej duše, tu sa k tomu blížime s oplodňujúcou nádejou tak, že to do nás môže vstupovať. Potom sa odovzdanosť stáva mocnou silou, ktorá nás nesie v ústrety budúcnosti, takže budúcnosť obsah našej duše obohacuje a pozdvihuje náš vývoj o stupeň vyššie. Tak sme pochopili modlitbu ako silu pôsobiacu v nás samých, ako príčinu v nás, ktorá vyvoláva účinok, rozvoj nášho ja. Modlitbou sme ponorili do svojej duše niečo, čo môžeme nazvať osvecujúcou a zahrievajúcou silou. Osvecujúcou preto, lebo oslobodzujeme dušu od toho, čo sa k nám blíži z budúcnosti, silou, ktorá uschopňuje prijať to, čo sa blíži. A zahrievajúcou silou preto, lebo sme síce v minulosti zanedbali priviesť vyššie ja v nás k úplnému rozvinutiu. Teraz sme sa však vo svojom cítení duchom prenikli a duch môže pôsobiť v nás. Nálada k modlitbe, ktorá sa v nás vynára z cítenia voči minulosti, vzbudzuje v nás vnútorné teplo duše, o ktorom hovoria tí, ktorí pociťujú modlitbu v jej pravde. A osvecujúce účinky sa ukazujú u tých, ktorí poznajú pocit oddanosti v modlitbe.

Keď pozorujeme podstatu modlitby týmto spôsobom, nedivíme sa, že práve veľkí mystici stredoveku videli v odovzdávaní sa modlitbe najlepšiu prípravu pre to, čo hľadali v mystickom pohrúžení. Viedli náladu svojej duše k tomu, aby nechali v sebe zažiariť Božej iskre v nás. Prežívanie vonkajšieho sveta nás sebe samým odcudzuje. To je to, čo nám v minulosti bránilo, aby sa v nás prejavovalo vyššie ja. Vonkajšie vnemy nás rozptyľujú a bránia nám sústrediť sa a tým nám bránia, aby sa v nás rozvíjala Božia sila. Teraz však, keď v sebe rozvíjame vrelosť k Bohu, cítime v sebe, že sa v sebe nevzdávame rozptyľujúcemu pôsobeniu vonkajšieho sveta. A to nás napĺňa nevysloviteľným, podivuhodným teplom ducha v nás, ktoré nás napĺňa vnútornou blaženosťou a čo môže byť nazvané vnútorným prehriatím božstvom. V modlitbe sa rozohrievame pociťovaním Boha v sebe. Pravá modlitba vedie k úsiliu nájsť seba samého a keď sa toto úsilie v nás prebudí, potom nadchádza zápas vyššieho ja s nižším ja. Pravá modlitba privádza k rozvoju to najlepšie v nás, a čo v našej duši pôsobí ako sila. Takáto modlitba je prípravným stupňom k mystickému pohrúženiu, ako je toto mystické pohrúženie prípravným stupňom k všetkému, čo môžeme nazvať duchovným bádaním.

Tak máme dva modlitebné prúdy: jeden vedie k rozohriatiu vnútra, druhý potom v pocite odovzdanosti zase von do sveta a vedie k osvieteniu a k pravému poznaniu. Ten, kto pozná náladu k modlitbe, pozná ono stiahnutie sa duše do vnútra, kde sa odpútava od mnohosti sveta, ktorá ju rozptyľuje. Nastáva utíšenie zmyslov, odovzdanie sa svojím najvyšším myšlienkam a citom. I tých sa duša časom zbaví a dá v sebe žiť len charakterizovanej modlitebnej nálade. Potom pučia v našej duši podnety vôle a ideály, ktoré jej boli až dosiaľ cudzie, a v tejto základnej nálade sa v nej prebúdzajú tie najplodnejšie zárodky. Tak nám modlitba môže dať múdrosť, ktorej v danej chvíli sami zo seba nie sme schopní. Môže nám poskytnúť možnosť k pociťovaniu, ktoré sme si až dosiaľ nemohli osvojiť a môže nám dať silu vôle, ku ktorej sme sa až dosiaľ nemohli vzchopiť. Ale keď chceme v sebe chovať takúto náladu k modlitbe, potom musia v našej duši ožiť najväčšie myšlienky, najkrásnejšie city a pocity, akých sme schopní (aby mohli v duši takúto náladu vyvolať). Ak je v modlitbe obsiahnutá Božia Múdrosť, ako v Otčenáši, tak to, čo v modlitbe je obsiahnuté, pôsobí, aj keď jej nerozumieme. A tak môže mať z modlitby prospech aj ten najjednoduchší človek. Každý môže dať pôsobiť modlitbe na svoju dušu. Modlitba sama to bude, ktorá vyvolá pôsobiace sily, ktoré ho povedú vyššie a vyššie. Ale s modlitbou nie sme nikdy hotoví, aj keď by sme stáli akokoľvek vysoko, lebo modlitba môže pozdvihnúť dušu vždy o jeden stupeň vyššie, než na ktorom sa už nachádza. A Otčenáš je modlitba, ktorou sa nielen modlíme, ale ktorá môže tiež vyvolať mystickú náladu a ktorá môže byť obsahom vyššej meditácie a koncentrácie. To by sa dalo povedať aj o iných modlitbách. Otčenášu porozumieme, až keď postúpime k vyšším stupňom, ku ktorým nás pripravuje modlitba.

Modlitba nás pripravuje pre mystické pohrúženie, mystické pohrúženie pre meditáciu a koncentráciu, a odtiaľ sme smerovaní k vlastnej práci v obore duchovného bádania. Aby však mohla modlitba vlievať do duše teplo a svetlo, k tomu je nutné, aby bola vzatá z múdrosti sveta. To, čo z nej nie je vzaté, nemôže mať takú silu. Keď sa chceme modlitbou dostať do seba, keď sa chceme zdokonaľovať len vo svojom vnútri (ako to chcel mnohý stredoveký kresťan ako to snáď chce niekto i dnes), keď nechceme osvietením obrátiť svoj zrak zase i do sveta, potom je modlitba niečím, čo človeka od sveta odcudzuje. Takí ľudia nechceli byť len dokonalí v zmysle ruže, ktorá sa zdobí, aby záhrada bola krásna, ale chceli byť dokonalí kvôli sebe, aby v duši našli vlastnú blaženosť. Kto v duši hľadá Boha a nechce potom s týmito nájdenými silami vyjsť do sveta, spozná, že takéto počínanie sa určitým spôsobom mstí. A môžete v mnohých spisoch - ktorých pisatelia poznajú len jednu náladu k modlitbe, ktorá vedie k vnútornému rozohriatiu - nájsť podivné popisovanie rozmanitých vášní a pudov, pokušení a divokých chúťok, ktoré duša prežíva práve vtedy, keď vnútornou modlitbou, úplným vzdaním sa tomu, čo považuje za svojho Boha, hľadá dokonalosť.

Keď hľadá človek Boha jednostranne a ak ho nehľadá tiež druhou náladou k modlitbe, ktorá vedie k osvieteniu, potom sa druhá strana mstí. Ak sa pozerám len s ľútosťou a s hanbou do minulosti - a hovorím: vo mne je niečo mocného, čím sa chcem nechať naplniť, aby som sa stal dokonalým - potom sa dostaví táto nálada po dosiahnutí dokonalosti. Ale to druhé, to nedokonalé, ktoré sedí v duši, to sa potom uplatňuje ako myšlienková sila, ktorá vyráža na povrch oveľa mocnejšie a prejavuje sa ako zvod a vášeň. Vo chvíli, keď sa duša našla vo vnútornom preteplení a vo vrelosti k Bohu a potom hľadá Boha vo všetkých dielach, v ktorých sa prejavuje - keď duša usiluje o osvietenie, tu vidí, že sa dostáva zo seba von, že sa vzďaľuje sebeckému ja a že nadchádza potom jej uzdravenie a ukľudnenie vnútorných vášní a búrok. Preto je tak zlé, ak sa do modlitby vmiešava egoizmus. Ak chceme nájsť Boha a ponechať si ho len vo svojej duši, tu sa ukazuje, že naše sebectvo je nezdravé, že sa udržalo i v najvyšších snahách duše, potom sa táto sebecká nálada mstí. Uzdravení môžeme byť len vtedy, keď po nájdení Boha v sebe vyžarujeme to, čo teraz v sebe chováme, neosobne do sveta svojimi myšlienkami, citmi, našou vôľou a našimi činmi.

V istom zmysle je tomu tak, že človek musí hľadať Boha v sebe. Ale toto hľadanie treba udržovať v určitých medziach. Boha hľadáme nástrojom, a tento nikde vonku nenájdeme. Ten musí byť hľadaný v duši - pravou modlitbou, pohrúžením, meditáciou a koncentráciou na rôznych jej stupňoch. Nehľadajme Boha samého vo vlastnej duši. A s týmto nástrojom potom nájdeme Boha všade. Tak musíme hľadať nástroj k hľadaniu Boha v sebe, potom Boha nájdeme všade. V modlitbe je sila, ktorá privádza dušu vo vývoji ďalej. Keď posilujeme duchovný život modlitbou, potom môžeme očakávať účinky. Nastanú! Kto neverí, nech učíní nasledujúci pokus. Nech ten, kto po 10 rokov silou modlitby opovrhoval, pohliadne na tieto bez modlitby prežité roky. A potom nech pohliadne na druhú časť (v ktorej poznal silu modlitby), ktorá tiež už ubehla a ktorá tiež trvala 10 rokov. Potom nech porovná tieto dve desaťročia. Uvidí, ako sa priebeh jeho života zmenil vplyvom onej sily, ktorú vlieval do svoje duše modlitbou. Sily sa prejavujú v ich pôsobení, v ich účinkoch. Je ľahké popierať sily, keď ich účinky ani nevyvoláme. Treba si uvedomiť, že je omylom, ak chceme Boha mysticky nájsť v sebe. Do tohto omylu upadali kresťanskí mystici stredoveku, pretože sa v týchto dobách nálada k modlitbe začala prelínať so sebectvom, v ktorom si duša hovorí: "Chcem byť dokonalejšia a dokonalejšia a nemyslieť na nič iné, než na toto stále väčšie zdokonaľovanie." Sú to dozvuky sebeckej túžby po púhej vnútornej dokonalosti.

Dnes môžeme často počuť - a nestačí sa dostatočne pred tým varovať - najmä na poli nesprávne chápanej teosofie: božstvo nemôžeš nájsť vo svete. Vojdi však riadne do seba, potom v sebe Boha nájdeš. Sú takí, ktorí lichotia svojím poslucháčom tým, že upozorňujú na Boha v ich dušiach a hovoria: "nepotrebujete sa ničomu učiť a dozvedieť sa niečo o veľkých tajomstvách sveta, potrebujete len zízať do seba, potom nájdete v sebe Boha." Istý stredoveký mysliteľ našiel voči tejto nálade, ktorá je správna len vtedy, keď je udržiavaná v istých medziach, nasledujúce slová: "Ujasnite si to ešte raz: najškodlivejšie nie sú tie veci, ktoré sú nepravdivé, pretože čo je nepravdivé, to sa v ľudskej duši ukáže veľmi skoro ako nepravdivé. Ale najškodlivejšie sú tie veci, ktoré sú za určitých predpokladov správne a ktoré, keď sa užívajú za nesprávnych predpokladov, sú úplne nesprávne." V istom zmysle je to tak, že človek musí Boha hľadať v sebe. A pretože to tak je, pôsobí oveľa horšie, ak sa neudržiava takéto hľadanie v určitých medziach, v ktorých práve musí byť udržiavané. Stredoveký mysliteľ povedal: "Ak by niekto chcel hľadať vonku vo svete nástroj, ktorého chce používať, aj keď úplne presne vie, že ho má vo svojom dome, bolo by zvláštne, keby tak robil. Práve takým zvláštnym je však ten, kto hľadá k nájdeniu Boha nástroj všade vonku vo svete, keď ho má predsa v dome, vo svojej vlastnej duši." Ale pamätajme si dobre, že sa hovorí: nástroj! Nehľadajme Boha samého vo vlastnej duši! Boha hľadáme nástrojom a tento nástroj nikde vonku nenájdeme. Ten musí byť hľadany v duši - pravou modlitbou, pravým mystickým pohroužením, meditáciou a koncentráciou na jej rôznych stupňoch. A s týmto nástrojom je potom nutné pristupovať k ríši sveta. Potom nájdeme Boha všade: pretože sa prejavuje, ak máme nástroj, ktorým ho môžeme nájsť vo všetkých ríšach sveta a na všetkých stupňoch bytia.

Takéto úvahy o modlitbe nie sú dnes obľúbené. Dnes počujeme napr. hovoriť: "Čo môže modlitba zmeniť na behu sveta!? Svet ide predsa ďalej podľa potrebných zákonov, ktoré nemôže zmeniť." Kto chce spoznať nejakú silu skutočne, musí ju hľadať tam, kde je. Dnes sme hľadali silu modlitby v ľudskej duši a zistili sme, že je niečím, čo dušu privádza ďalej. Ten, kto vie, že je to duch, ktorý pôsobí a že ľudská duša patrí do ríše ducha, ten tiež vie - že vo svete nepôsobia len materiálne sily, ale že všetko existuje aj ako duchovné bytosti. Hovoria sa námietky ako: Pozorujte činného človeka prítomnosti, ktorý používa svojich síl, aby svojim spoluobčanom bol v každom okamihu užitočný. A vedľa takého sledujme iného človeka, ktorý sa ticho sťahuje do rozjímania a sily svojej duše pretvára v modlitbe. Takýto človek bude snáď vzhľadom k činnému človeku označený za lenivca. Sú takí čo tvrdia, že ten, kto napíše úvodník do toho či onoho časopisu, poslúži ľuďom lepšie, ako keby sa modlil a pracoval na zlepšení svojej duše. Človek by si želal, aby sa dnes ľudia mohli presvedčiť, že by bolo múdrejšie keby sa modlili, namiesto aby písali úvodníky.

Modlitba, keď pozorujeme ju podľa jej podstaty, patrí k tým veciam, ktoré vedú človeka z konečnosti života k večnosti. To pociťovali najmä tí ľudia, ktorí našli cestu z modlitby k mystike, ako napr. Angelus Silesius. Keď sa stal mystikom, ďakoval za svoju vnútornú pravdu a krásu, vrelú vrúcnosť a žiariacu jasnosť svojich mystických myšlienok, ako je tomu v "Pútnikovi cherubínskom," prípravnej modlitbe, ktorá tak mocne pôsobila na jeho dušu. Čo preniklo a prežarovalo Angela Silesia? Čo je to iného ako nálada večnosti, ku ktorej nás modlitba pripravuje? A niečo z tejto nálady môže tušiť každý modliaci sa človek, keď modlitbou dospel k pravému vnútornému pokoju, a potom zase na oslobodenie sa od seba samého. Či to modliaci sa človek vie, alebo nevie že, keď vysiela modlitbu k tej stránke života, v ktorej hľadá svojho Boha, potom budú pocity, city, myšlienky, slová, v ktorých sa jeho nálada k modlitbe vyžíva, prenikané tým, čo žije v krásnom výroku Angela Silesia a ktorý v podstate môže ako božská vôňa, ako božská sladkosť prenikať každou modlitbou, hoci aj často neuvedomele:

"Ja sám som večnosťou, keď z času vyjsť môžem, keď Boha v sebe mám a seba poznám v Bohu."

O Rudolfovi Steinerovi je známe, že sa denne nahlas modlil Otčenáš.