Umelecká reč - recitácia

Postihnutie rozdielu medzi pôsobnosťou spoluhlások a samohlások, táto zdanlivá samozrejmosť, je už prvým krokom nového prístupu k umeleckému zaobchádzaniu s rečou. Aspoň heslovite sa zmienime o rade podnetov Rudolfa Steinera, o ktorých on sám však podáva podrobný výklad.

Ak recitujeme lyrickú poéziu, mali by sme vo výslovnosti mať na zreteli predovšetkým samohlásky - výraz vnútra. Ak recitujeme epickú poéziu, mali by sme venovať hlavnú starostlivosť spoluhláskam. Týmto rôznym zameraním pozornosti vznikne rozdielny štýl recitácie pre epiku a lyriku, kým v dnešnej praxi sa tieto dva druhy recitácie (Steiner ich nazýva recitácia a deklamácia) vôbec štýlovo nerozlišujú, a recitácia prebieha viac menej v štýle civilnej hovorovej reči.

Spoluhlásky je možné rozčleniť podľa rôznych hľadísk do rôznych skupín, čo prináša ďalšie podnety pre štýl recitácie. Steinerove členenie spoluhlások sa líši od bežného členenia:

a) Podľa oblasti úst, kde ich tvoríme
    Poschodové: g k (j) ch
    Jazyčné: n t d (l) ď ť ň ľ
    Perné: p b m v f
    Zubné: s c z š č ž)
    Zvláštne miesto zaujímajú r l

b) Podľa spôsobu tvorenia
    Fúkané: h ch j f v s š c č z ž
    Razené: t d n m g k p b (j) ď ť ň
    Zvláštne miesto zaujímajú
    r (kmitavé alebo vírivé)
    l (vlnivá)

a) Podľa vzťahu ku štyrom živlom
    Zem (spoluhlásky vytvárajúce zreteľné formy):
             d t b p g k m n (+ ď ť ň ľ)
    Voda: l
    Vzduch: r
    Oheň (spoluhlásky, u ktorých pohyb rozpúšťa zreteľnú formu):
               h ch j f v s š c č z ž

Zdôraznenie určitej skupiny spoluhlások (zvýšené sústredenie na ne) zase umožňuje štýlové odlíšenie hovoreného prejavu. Perné spoluhlásky sú oporou lyrického štýlu, poschodové epického, jazyčné dramatického. Fúkané spoluhlásky podnecujú k vnímaniu zvuku reči, razené pomáhajú formovať zreteľné predstavy obsahu. Počúvanie hlásky (r) môžeme pri dostatočnej pozornosti cítiť jemne v rukách, počúvanie hlásky (l) v nohách. Hlásky pričlenené k živlu zeme sú hlásky tiahnúce ku zreteľnej zvukovej forme, preto tiež pomáhajú k výraznosti reči. Vodná hláska (l) pomáha k plynulosti reči. (R) dáva zážitok rozplynutia, fúkané hlásky zážitok duševného tepla. Preto hlásky patriace zemi a vode umožňujú jasný prednes slov a viet, hlásky patriace vzduchu a ohňu podporujú apelatívnu, oslovujúcu funkciu reči.

Štúdium samotných hlások je teda pre niekoho, kto študuje umenie reči, niečo nesmierne prínosného. Ale reč, to nie sú len hlásky. Značnú pozornosť venuje Steiner napríklad aj významu a prežívaniu rôznych básnických rytmov. Hovorí, že precvičovaním hexametrov sa uspôsobuje jazyk, podnebie, pery, zuby k správnej recitácii spoluhlások. Precvičovaním anapestov (čo je rytmus, ktorý sa bohužiaľ v slovenskej poézii nevyskytuje) pôsobíme na hrtan, pľúca, bránicu na podporu dobrého prednesu samohlások. Jambické verše uľahčujú prístup k samohláskam a tým utvárajú reč schopnú umelecky spracovávať vonkajšiu realitu. (Čo sú napospol iba telegrafické poukazy na Steinerov výklad, majú len naznačiť, ako prepracovaný a mnohostranný bol jeho prístup k tvorivej reči.)