Maliarstvo

Ak zostúpime o stupeň bližšie do toho, čo nezaujíma priestor, dostaneme sa od plastiky, od sochárstva, do oblasti maliarstva. Maliarstvo pociťujeme správne len vtedy, ak môžeme počítať s materiálom maliarstva. Dnes, v piatom poatlantskom veku, získalo maliarstvo v určitom zmysle najsilnejšie práve ten charakter, ktorý vedie do naturalizmu.

To sa zo všetkého najviac ukazuje v tom, že sa v maliarstve stratilo hlbšie pochopenie farebnosti, a maliarske chápanie je v novšej dobe také, že to je skreslené plastické chápanie. Dnes chceme na plátno maľovať človeka chápaného plasticky, sochársky. K tomu sa tiež objavila priestorová perspektíva, ktorá sa vlastne ukázala až v piatom poatlantskom veku, ktorá perspektívnou líniou vyjadruje, že niečo je vzadu a niečo iné je vpredu, to znamená, že chce na plátne vykúzliť to, čo je utvárané priestorovo. Tým je popreté to prvé, čo patrí k materiálu maliara, maliar totiž netvorí v priestore, maliar tvorí na ploche, a je vlastne nezmysel chcieť pociťovať priestorovo, ak má niekto ako to prvotné vo svojom materiáli plochu.

Netreba si ale myslieť, že tým sa tu obraciame proti priestorovému cíteniu, kúzliť veci na ploche v priestorovej perspektíve bolo totiž vo vývoji ľudstva potrebné, a je samozrejmé, že to raz nastalo. Musí to však byť aj zase prekonané. Nie, že by sme v budúcnosti nemali rozumieť perspektíve. Musíme jej rozumieť, ale musíme sa tiež dokázať znovu vrátiť k farebnej perspektíve. K tomu bude však potrebné nielen teoretické chápanie, zo žiadneho spôsobu teoretického chápania totiž nevzíde impulz k umeleckej tvorbe.