Život vo farbe

Je možné maľovať z farby samotnej, je možné pozerať na svet farieb ako taký ako na niečo, čo sa v priebehu vývoja našej Zeme vyvíja tak, že najprv farebnosť ožaruje Zem z kozmu ako lesk. Potom, akonáhle to, čo je v Zemi, zo Zeme vystúpi a žiari zase späť, je farba zvnútornená u predmetu. My potom sledujeme toto prežívanie vo farebnosti a získame tým možnosť žiť sami vo farbe. Je to život vo farbe, keď mám farbu rozpustenú vo vode v tégliku, keď ju až vtedy, až ponorím štetec a pristúpim k ploche, prevediem k fixácii, prevediem do pevného stavu, kým nie je životom vo farbe. Keď tu stojím s paletou a rozmazávam vzájomne farby, kedy ich mám ako materiál na palete a pomazávam nimi potom plochu, tým vo farbe nežijem, tým žijem mimo farbu.

Vo farbe žijem, až keď ju musím z tekutého stavu previesť do stavu pevného. Tu prežívam do istej miery to, čo prežívala farba sama, keď sa vyvíjala zo staromesačného stavu k Zemi a až tu sa fixovala. Niečo pevného totiž môže vzniknúť len so Zemou. Tu opäť vzniká vzťah k farbe. Musím s farbou duševne žiť, musím sa dokázať so žltou radovať, u červenej pociťovať jej dôstojnosť alebo jej vážnosť, musím dokázať s modrou spoluprežívať jej miernu, do plačliva pôsobiacu náladu. Musím farbu dokázať preduchovniť, ak chcem ju doviesť k vnútorným schopnostiam. Nesmiem maľovať bez tohto duchovného pochopenia pre farbu, obzvlášť vtedy nie, ak chcem maľovať niečo neorganické, niečo neživé. Nejedná sa o to, aby farby znamenali niečo iné ako seba samého, jedná sa o to, aby človek vedel s farbou žiť.

Toto žitie s farbou skončilo, keď sa prešlo od farby v tégliku k farbe na palete. A kvôli tomuto prechodu od farby v tégliku k farbe na palete máme všetky tie vešiaky na oblečenie, ktoré maliari portrétov na rôzne plátna postupne namaľovali. Nie je to vôbec nič vnútorne skutočne živého. Živé možno namaľovať iba vtedy, ak dokáže človek s farbou skutočne žiť. A keď bude žiť vo farbách, nechá si vždy farbami dať odpoveď na otázku: Ako by mali byť fixované? O to ide, aby človek dokázal s farbami rozprávať, aby mu samé povedali, ako chcú byť na ploche.

Netreba pestovať čosi ako symboliku napr. červenej farby (to by bola nesprávna cesta), ale že to, čo je už vo farbe, čo je vo farbe vo vnútri (tak ako je vo vnútri v človeku, ktorý sa smeje, sila smiechu), skutočne odhalíme. To však môžeme iba vtedy, ak človek so svojím ja akoby vystúpil z plynúceho sveta farieb, ak budeme hľadať cestu späť k plynúcemu svetu farieb. Ak dnes človek nezažije nič iné než si povie, tu je červená, tu modrá, tak ako dnes človek vnem červenej a modrej farby často máva, ak človek zažíva červenú a modrú tak, že jednoducho vníma: tu je červená plocha, tu je modrá plocha, potom nemôže nikdy postúpiť k živému spoluprežívaniu s vlastnou podstatou farebnosti. A samozrejme, že to môže ešte menej, ak to vnútorné rozumovo zahalí a za červenou farbou vníma také symboly, za modrou zase iné symboly. To by k prežívaniu farebného živlu viedlo ešte menej. Jedná sa tu o to, aby sme sa dokázali celou svojou dušou oddať tomu, čo k nám z farby prehovára. Keď sa potom ocitneme pred červenou farbou, budeme vnímať akoby niečo agresívneho voči nám samým, niečo, čo k nám prichádza ako niečo, čo nás atakuje. Keby boli všetky dámy oblečené červeno a chodili po ulici, tak by sa ten, kto má jemný cit pre červenú farbu, mohol vo všetkej tichosti domnievať, že by sa na neho mohli všetky vrhnúť, už kvôli ich oblečeniu. Červenú pociťujeme ako niečo, pred čím by sme chceli utiecť, čomu by sme chceli uhnúť. Modrá má v sebe niečo, čo od nás smeruje preč, čo nás opúšťa, niečo, za čím sa s určitým smútkom, možno i s určitou túžbou pozeráme. Čo by sme chceli túžobne nasledovať.

A keby človek dokázal u farby bezprostredne pociťovať, keby dokázal s farbou spoluprežívať, že červená a modrá popísaným spôsobom ožívajú a dávajú sa do pohybu, potom by tiež vnútorne sledoval živé pohybujúce sa vlny farieb, človek by súčasne vo svojej duši preciťoval ony akoby vo víre cez seba sa usadzujúce ataky a túžby, ono utekanie a oddanú modlitbu, ktoré jedna za druhou prechádzajú.