Morálne prežívanie farieb

Vezmime si príklad, kedy svoj pohľad zameriame na farebnú plochu rovnomerne žiariacu silnou červenou, a predpokladajme, že dospejeme k tomu, že na všetko ostatné, čo je okolo nás, zabudneme a plne sa sústredíme na prežívanie tejto farby, takže ju nebudeme mať pred sebou len ako niečo, čo na nás pôsobí, ale tak, že túto farbu budeme mať ako niečo, v čom my sami sme, že s touto farbou splynieme. Môžeme potom mať pocit: V tomto svete si sa ty sám stal farbou, to najvnútornejšie tvojej duševnej podstaty sa stalo úplne farbou, nech prídeš vo svete so svojou dušou kamkoľvek, prídeš tam ako duša naplnená červeňou, budeš všade žiť v červenej, s červeňou a z červene. To však človek pri intenzívnom duševnom živote nebude môcť prežiť bez toho, aby príslušný pocit prešiel do morálneho prežívania. Keď si tak človek pláva svetom ako červená farba, keď sa s červenou farbou stotožnil, keď je pre človeka jeho duša i svet úplne červený, potom nebude môcť v tomto červenom svete pociťovať inak, než že nás celý tento červený svet zároveň prestupuje substanciou božského hnevu, žiariaceho k nám zo všetkých strán voči všetkému, čo v nás je v podobe možností zla a hriechu. Budeme sa v tom nekonečnom červenom priestore môcť pociťovať ako pred trestným súdom Božím, a naše morálne pociťovanie bude môcť byť ako morálny pocit našej duše v celom nekonečnom priestore. A keď potom príde reakcia, keď sa niečo vynorí v našej duši, keď sa budeme prežívať v nekonečnej červeni, potom tomu bude tak, že máme potrebu označiť to slovami: človek sa učí modliť . Keď človek dokáže v červeni prežívať zapálenie božského hnevu voči všetkému, čo môže v ľudskej duši spočívať ako možnosť zla, a keď dokáže v červeni zakúsiť, ako sa učí modliť, potom je prežívanie červene nesmierne prehĺbené.

Celou svojou dušou sa potom budeme podieľať na tvarovaní sa farieb. Celou svojou dušou budeme pociťovat niečo, čo pociťovali bytosti, ktoré najmä patria k nášmu zemskému vývoju, ktoré keď vystúpili k svojmu bytiu Elohimov, sa naučili utvárať z farieb samotných svet tvarov. Naučíme sa pociťovať niečo z tvorivého živlu duchov formy a pochopíme potom, ako môžu byť tvary dielom farby. Pochopíme tiež niečo z toho, ako sa pre nás stane plocha farby akoby niečím, čo musí byť prekonané, pretože s farbou ideme do vesmíru.

Predpokladajme, že to isté, čo sme urobili s červenou plochou, by sme urobili s plochou sfarbenou viac do oranžova. S oranžovou plochou urobíme úplne iné skúsenosti. Ak sa do nej ponoríme a splynieme s ňou, nemôžeme mať pocit, že k nám smeruje božský hnev, ale budeme mať pocit, že to, čo k nám tu mieri, má v sebe nanajvýš len slabou mierou hnev, že to však je niečo, čo nás nechce len trestať, ale čo nás chce vyzbrojiť vnútornou silou. Akonáhle vojdeme do sveta a splynieme s oranžovou plochou, pohybujeme sa tak, že s každým krokom, ktorý urobíme, cítime: týmto pociťováním v oranžovej farbe, týmto žitím v silách oranžovej, sa budeme do sveta vkladať tak, že budeme silnejší a silnejší, že nás nebude len drviť trestný súd, ale že to, čo tu k nám bude prúdiť z oranžovej, nebude len niečo trestajúceho, ale niečo posilňujúceho. Učíme sa potom túžbe chopiť sa vnútra vecí a spojiť ho s nami samými. Žitím v červenej farbe sa učíme modliť. Žitím v oranžovej farbe sa učíme poznaniu, túžbe po poznaní vnútornej povahy vecí.

Ak to bude žltá plocha a my urobíme to isté, budeme sa v tomto prežívaní žltej cítiť ako prenesení na počiatok nášho časového cyklu. Budeme cítiť: teraz žiješ v silách, z ktorých si bol stvorený, keď si začal svoju prvú pozemskú inkarnáciu. To, čím človek je po celé svoje pozemslé bytie, cíti spriaznené s tým, čo k nemu prichádza zo sveta, do ktorého sám nesie žltú, so sebou stotožnenú farbu.

A ak sa stotožní človek so zelenou a ide svetom so zelenou farbou, čo sa dá ľahko dosiahnuť tým, že sa pokúsime nechať svoj zrak kĺzať po zelenej lúke, rozšíriť cez ňu svoj pohľad, a že sa pokúsime všetko ostatné ignorovať, celkom sa na zelenú lúku sústrediť, ponoriť sa do nej, pozerať sa na zelenú ako na povrch farebného mora a potom sa do tej zelene ponoriť, potom prežijeme vnútorné zosilnenie v tom, čím v tejto jednej inkarnácii sme. Prežijeme vnútorné uzdravenie sa, zároveň však vnútorné zosilnenie egoizmu, podnietenie egoistických síl vo vlastnom vnútri.

Keby sme to isté urobili s modrou farbou, išli by sme svetom a pociťovali by sme potrebu ísť s modrou stále ďalej a ďalej, prekonať v sebe egoizmus, rozvinúť oddanosť. A keby sme v tejto predstave mohli zostať, cítili by sme sa obšťastňováni tým, ako nám ide v ústrety božská milosrdnosť. Cítili by sme sa akoby obdarení božskou milosrdnosťou. Tak sa učíme spoznávať vnútornú povahu farebnosti. A môžeme tušiť dobu, kedy príprava, ktorú bude maliar ako umelec prežívať, bude znamenať takéto morálne prežívanie vo farbe, kedy prežívanie, ktoré pripravuje k umeleckej tvorbe, bude oveľa vnútornejšie, oveľa intímnejšie, než ako tomu bolo za starých čias. To, čo je tu uvedené, sú len jednotlivé náznaky, ktoré budú v budúcnosti ešte ďalej rozvinuté. Dokážu dušu človeka uchvátiť obrovským zmyslom pre umeleckú tvorbu a oživiť ju, zatiaľ čo vstup materialistického kultúrneho vývoja do nášho moderného veku dušu vysušil, urobil ju pasívnou. Vnútornou silou musí byť duša opäť podnietená, musí byť uchopená vnútornými silami vecí.