Krása a ošklivosť

To, čo je krásne, má jas, to znamená, že to nesie svoje vnútro na povrch. To je podstatou krásy, že sa neskrýva, ale že nesie svoje vnútro na povrch, na vonkajšie utváranie. Takže krásne je to, čo svoje vnútro zjavuje vo vonkajšom utváraní, teda jas, to, čo vydáva jas, žiaru, takže jas vyjavuje to, čo vyžaruje do sveta, podstatu.

Keby sme v tomto zmysle hovorili o opaku krásy, museli by sme povedať, že je to to, čo sa skrýva, čo nevydáva jas, to, čo zadržuje svoju podstatu a čo vo svojej vonkajšej schránke nezjavuje navonok, čo je. Ak hovoríme o kráse, označujeme teda niečo objektívne. Keby sme rovnako objektívne hovorili o opaku krásy, museli by sme to označiť slovom, ktoré by znelo:
"to, čo vyzerá navonok inak, než to je".

My tu však upúšťame od objektivity, pristupujeme k subjektívnosti, a označujeme potom náš vzťah k tomu, čo sa skrýva - a zisťujeme, že to, čo sa skrýva, nemôžeme milovať. Čiže to, čo nám ukazuje inú tvár, než aké to je, je opakom krásy.