Ikona a madona

U predchádzajúceho ľudstva nebolo vedomie toho, že všetko má byť určované podľa miery, počtu a váhy. Váha bola vo svetovom názore použitá až na konci 18. st. Človek bol svojou dušou oddaný farebnému kobercu sveta, chveniu tónov. Človek sa nepozeral na iného človeka ako mi dnes, ale pozeral sa na neho ako na výsledok celého vesmíru. Bol skôr mikrokozmom než tým, čo tu vnútri kože stojí. Človek bol skôr považovaný za obraz sveta.

Čo tu kedysi bolo v oblasti maliarstva a čo sa potom vytratilo, keď sa ešte maľovalo z vesmíru, to zanechalo posledné stopy napríklad u Cimabua a najmä u ikonomaľby Rusov. Ikona je ešte maľovaná z vonkajšieho sveta, z makrokozmu, je svojím spôsobom výsekom z makrokozmu. Potom sa však ľudia dostali do slepej uličky. Tu už nemohli ďalej, pretože ľudstvo už jednoducho toto nazeranie nemá. Keby človek chcel maľovať ikonu s vnútornou účasťou, nielen z tradície a modlitby, potom by musel vedieť, ako sa zaobchádza so zlatom. Zaobchádzanie so zlatom na obraze, to bolo jedno z najväčších tajomstiev starého maliarstva. Naniesť to, čo je u človeka utvárané, z pozadia zlata, to bolo staré maliarstvo.

Medzi Cimabuom a Giottom leží obrovská priepasť. Giotto už totiž začal s tým, čo potom Raffael doviedol na neobyčajne vysokú úroveň. Cimabue to mal ešte vďaka tradícii, Giotto bol už napoly naturalista. Videl, že tradícia už vnútorne v duši nežije, teraz je potrebné vziať fyzického človeka, vesmír teraz už nie je k dispozícii. Nemožno už maľovať zo zlata, treba maľovať z mäsa. Ikony nemajú vôbec ťarchu, sú vysvietené zo sveta. Dnes už sa však maľovať nedajú, keby ich však človek namaľoval v pôvodnej podobe, nemali by vôbec žiadnu váhu.

Giotto začal po prvýkrát maľovať veci tak, že majú váhu. Z toho potom vzniklo to, že všetko, čo sa maľuje, má aj na obraze váhu, a človek to potom nanáša zvonka. Umenie nakoniec počítalo aj s váhou. Giotto s tým len začal esteticko-umeleckým spôsobom a Raffael to potom priviedol k najvyššiemu vrcholu. Takže môžeme povedať: Vesmír tu z človeka ustúpil a ťažký človek sa stal tým, čo už teraz bolo len vidieť. A pretože tu ešte boli city starej doby, bolo mäso možno povedať, najmenej ťažké, ale bolo ťažké. A vtedy vznikla madona ako protiklad ikony: ikona, ktorá nemá váhu, madona, ktorá váhu má, aj keď je krásna. Krása sa doteraz zachovala. Avšak ikony už vôbec nie je možné maľovať, pretože človek ich neprežíva. A je to nepravda, ak sa domnievajú dnes ľudia, že ikony prežívajú. Preto sa tiež ikonová kultúra ponorila do určitej sentimentálnej nepravdy. Je to slepá ulička v umení, je to už len schéma, tradícia.

Maliarstvo Raffaelovo, ktoré stavia na tom, čo urobil Giotto z Cimabua, toto maliarstvo môže zostať umením len dovtedy, kým na neho svieti starý jas krásy. Svojím spôsobom to boli slneční maliari renesancie, ktorí zo zlata žijúceho vo svetle ešte niečo pociťovali a prinajmenšom svojím obrazom dávali jas, nechávali ich zvonka zaliať zlatom žijúcim vo svetle. Avšak aj to prestalo. A tak vznikol naturalizmus. A tak dnes sedí ľudstvo umelecky na zemi medzi dvomi stoličkami, medzi ikonou a madonou, a je odkázané na to, že objaví, čo je číra pôsobiaca farba, číry pôsobiaci tón, s ich opačnou váhou, opačnou voči merateľnosti, voči vážitelnej počítateľnosti.

Musíme sa naučiť maľovať z farby. Aj keď sa nám to dnes pri našich pokusoch podarí len v náznaku a zle, je našou úlohou maľovať z farby, prežívať farbu samotnú, odpútanú od tiaže.