Život Rudolfa Steinera

Narodil sa v r. 1861 v dedinke Kraljevci na uhorsko - chorvátskom pomedzí. Jeho otec bol železničným telegrafistom. Už ako chlapec mal jasnozrivé zážitky, a svet, ktorý sa mu nimi odkrýval, bol pre neho reálnejší než svet telesných zmyslov. Ale vzájomný vzťah oboch mu zatiaľ zostával hádankou. V škole miloval geometriu, pretože cítil, že jej obsahy sú nejako spriaznené s neviditeľnou ríšou ducha, ktorá sa mu občas zjavovala. Dostáva sa na reálku vo Viedenskom Novom Meste. Už v 15 rokoch sa usilovne snaží prekúsať Kantovou Kritikou čistého rozumu a pod vplyvom jej čítania hľadá odpoveď na otázku - ako súvisia naše myšlienky s vecami vonkajšieho sveta? Ako to, že myšlienkami chápeme to, čo je okolo nás?

Na Vysokej škole technickej vo Viedni študuje matematiku a prírodné vedy, ale vedľa toho navštevuje i filosofické prednášky, neskoršie získava doktorát z filosofie. V r. 1884 sa stáva vychovávateľom v rodine so štyrmi deťmi, kde sa mu podarí priviesť duševne zaostalého dyslektického chlapca k úspešnému gymnaziálnemu a nakoniec i vysokoškolskému štúdiu.

Karl Julius Schröer, ktorý na technike prednášal nemeckú literatúru, sa stal Steinerovým otcovským priateľom a vzbudil v ňom záujem o Goetheho. Doporučil 21 - ročného Steinera, aby mu bolo zverené prvé kriticky komentované vydanie Goetheho vedeckých spisov pre Kürschnerovu Nemeckú národnú literatúru (s tým, že bude jeho konzultantom). To bola prvá veľká výzva jeho osudu. V Goethovom vedeckom diele, vtedy vo svete neveľmi známom, objavuje možnosti, ako uvažovať o fyzických javoch z úplne iného uhlu, než z akého o nich uvažuje vtedajšia veda, nasmerovaná myšlienkami Baconovými, Descartesovými, Newtonovými. Vidí, že Goethe dokázal pozorovať prírodné dianie oveľa dôkladnejšie, presnejšie a všestrannejšie než jeho kritici, a že jeho myšlienky o zákonoch prírodného života sú oveľa viac spriaznené s pozorovanými skutočnosťami než myšlienky uznávané fyzikmi a biológmi.

Goethe nevidel žiadny dôvod, prečo by mal obmedziť objektívnu skutočnosť iba na to, čo sa dá vyčísliť, zmerať a zvážiť, rovnako skutočné pre neho boli i farby, tak ako ich vidíme, alebo zvláštne rastové gestá vyvíjajúcich sa rastlín. Vo svojich komentároch Steiner porovnával Goethove texty s vedeckými poznatkami a názormi 19. st, ale sám si nad Goethovým dielo predovšetkým uvedomoval súvislosť zmyslových dojmov s ich myšlienkovým uchopením. Ujasnilo sa mu, že myšlienky nie sú iba akési prázdne zrkadlové obrazy vecí, ich abstraktné zovšeobecnenie, ale čosi reálneho, aj keď reálneho inak ako javy zmyslového sveta.

R. 1893 sústredil tieto svoje poznatky do knihy "Filosofia slobody", duchaplne vyvracajúc Kantovo učenie o subjektivite - neskutočnosti - vnímaného sveta. Touto knihou sa priznáva k etickému individualizmu - za skutočne mravné považuje iba jednanie, oslobodené od akýchkoľvej vonkajších podnetov alebo príkazov a vyplývajúce iba z hlbokého a jasného uvedomenia danej životnej situácie. Jeho goethovské práce mu priniesli uznanie vedcov, ale "Filosofia slobody" vtedy zapadla bez ohlasu. Jej myšlienky sa príliš odlišovali od vyjazdených filosofických koľají 19. st.

R. 1890 je povolaný do Goethovho archívu vo Výmare, aby tam spolupracoval na veľkom kritickom vydaní celého Goethovho diela, zahŕňajúce teraz i rukopisy do tej doby nezverejnené. Aj tu sú mu zverené Goethove vedecké texty. V tejto dobe je vystavený novej výzve svojho osudu. V Goethovom diele sa stretával s ideou poznania, ktoré nechce byť iba abstraktným konštatovaním niečoho, ale úsilím o vnútorné zjednotenie s podstatou vecí, také by malo byť i poznanie, o ktorom píše vo "Filosofii slobody". Keď má niekto v tomto zmysle napr. spoznávať druhého človeka, nemôže sa uspokojiť zo zistením, že má určité vlastnosti, musí sa pokúsiť, aby sám akoby vkĺzol do jeho existencie, do jeho prežitkov.

Rudolf Steiner, ktorý prichádza vo Výmare do styku s množstvom veľmi rôznych osobností, sa snaží vnútorne sa stotožniť s každou z nich, a to aj vtedy, keď ich postoje sú v rozpore s jeho vlastnými. Týmto spôsobom sa potom snaží vyrovnávať i s veľkými mysliteľmi svojej doby, neskoršie i s mysliteľmi minulosti. Píše knihu obhajujúcu Nietzscheho filosofiu (Friedrich Nietzsche, bojovník proti svojej dobe), stáva sa vydavateľom diela Schopenhauera a Jeana Paula. Toto jeho úsilie vrcholí v rokoch 1900 - 1903, kedy háji vývojovú teóriu a jej vtedy najvýznamnejšieho zástancu - Ernsta Haeckela ("Ernst Haeckel a jeho odporcovia") i spracováva úplne novým spôsobom dejiny filosofie - najskôr myšlienkové zápasy 19. st., potom celý vývoj filosofie od antického Grécka až po prah 20. st. ("Záhady filosofie", diel I a II).

Tento spis svedčí o tom, ako v sebe dokázal láskyplne sústrediť celé vrcholné myšlienkové úsilie ľudstva, v zmysle slov, ktoré napísal r. 1897: "Pravda hovorí vo vnútri jednotlivých ľudí rôznou rečou; v každom veľkom človeku hovorí vlastnou rečou, ktorá prináleží len tejto jednej osobnosti. Avšak je to vždy jedna pravda, ktorá to hovorí." Už vtedy v ňom žije presvedčenie, že pravda sa zjavuje až v súzvuku rôznych pohľadov, aj protichodných. Tak prechádza v tomto životnom období veľkou školou objektivity a tolerancie.

Od r. 1897 je už činný v Berlíne, kde sa ujal redakcie časopisu "Magazin für Literatur". Tu spoznával vtedajšiu mladú generáciu umelcov. Bolo to ďalšie veľké rozšírenie jeho vnútorného sveta. Mohol do svojich úvah prijímať snahy zaujímavých ľudí, od predstaviteľov cirkvi až po literátov ateistických, a snažil sa tieto, úvahy spoluniesť a chápať ich prirodzené zakotvenie v príslušných osobnostiach. So svojím vlastným videním sveta zostával ale stále sám.

Protiváhu k bohémskej neviazanosti literárneho prostredia vtedy nachádza v "Škole pre vzdelávanie robotníkov", kde mu boli ponúknuté prednášky o dejinách ľudstva. Táto škola bola síce inštitúciou sociálno - demokratickou ale Steiner si vyžaduje slobodu učenia. U žiakov sa stretáva s veľkým záujmom, ale r. 1905 mu ortodoxní marxisti vo vedení školy znemožnili ďalšie pôsobenie.

V týchto posledných rokoch 19. st. prechádza, ako uvádza vo vlastnom životopise, ťažkou vnútornou skúškou. Jeho prežívanie sveta sa od základu zmenilo. Až teraz začína vnímať zmyslový svet rovnako intenzívne ako svet, ktorý sa mu zjavoval od detských rokov vo vnútri duše. Tým sa mu začínajú odhaľovať i spojitosti medzi obomi. Teraz si začína uvedomovať význam udalosti na Golgote, ako ústrednej udalosti ľudských dejín a najvyššieho podnetu k premene ľudí. Keď sa do tej doby vyjadroval dosť príkro o kresťanstve, pretože mal na mysli iba vonkajšie pôsobenie rôznych cirkví, často potláčajúc slobodný vnútorný rozvoj veriacich, chápe teraz kresťanstvo ako skutočnosť v zásade neviditeľnú, ale o to reálnejšiu. A začína hovoriť verejne o svojich duchovných poznatkoch k tým, ktorí budú ochotní mu načúvať, zvestovať o nich spôsobom odpovedajúcim modernému európskemu vedomiu, vyškolenému niekoľkými stáročiami vedeckého vývoja.

Dva roky prednáša v úzkom kruhu záujemcov o európskej mystike a o kresťanstve ako mystickej skutočnosti. Potom prijíma výzvu, aby sa ujal vedenia nemeckej sekcie Teosofickej spoločnosti (ktorej členom nebol), s výhradou, že mu bude zaistená sloboda zvestovania a že jeho funkcia nebude honorovaná. V rámci svojej činnosti teraz prednáša v desiatkach európskych miest, o vyšších svetoch a ich prejavoch vo svete zmyslovom. Vydáva svoje základné knihy: "Theosofiu" (1904), "O poznávaní vyšších svetov" (1909), "Tajnú vedu v náčrte" (1910).

Snaží sa vniesť do teosofickej práce nový prvok: umenie. Nacvičuje divadelné hry ezoterického obsahu, sám píše štyri mysterijné drámy a tiež ich inscenuje. Ale s vedením Teosofickej spoločnosti sa rozchádza, keď jej indické ústredie vyhlasuje novú inkarnáciu Ježiša Krista v Jiddu Krishnamurtim. Pre svoju kritiku je vylúčený zo Spoločnosti, spolu s ním odchádza väčšina nemeckých členov i mnoho členov zo západných štátov. Tak dochádza k založeniu Antroposofickej spoločnosti. Steiner sám sa nestáva jej členom, dáva sa iba k dispozícii ako prednášajúci. V r. 1913 je položený základný kameň k medzinárodnému stredisku Antroposofickej spoločnosti - Goetheanu, budovanému z dreva podľa návrhov Rudolfa Steinera. Po celú 1. sv. vojnu tu svorne pracovali príslušníci mnohých bojujúcich národov na tejto stavbe, ktorá sa neskôr stala inšpirujúcim východiskom "organickej architektúry".

Od r. 1917 začína Steiner hovoriť o novom usporiadaní ľudskej spoločnosti, o sociálnej trojčlennosti, ktorá by zabránila opakovaniu katastrof, akou bola 1. sv. vojna. Ihneď na konci vojny sa zasadzuje o tento nový ideál. Prednáša o ňom, obracia sa i na politikov a na osobnosti kultúrneho života a stretáva sa síce s uznaním, ale s tragickým nedostatkom odvahy pričiniť sa o niečo nového. Diskutuje i v zafajčených hostincoch s robotníkmi a odborármi. V kraji okolo Stuttgartu sa jeho myšlienky dokonca začínajú realizovať v niekoľkých veľkých priemyslových závodoch, ale nakoniec jeho úsilie stroskotáva na konzervativizme majiteľov tovární i odborových predákov, zasadzujúcich sa o socializmus v zmysle Marxovom.

Steiner sa súčasne snaží uplatniť spirituálne impulzy v rade praktických oborov. R. 1919 zakladá prvú waldorfskú školu (pre robotníkov továrne na cigarety "Waldorf - Astoria"). Na prosby mladých teológov im pomáha založiť nové náboženské hnutie - "Obec kresťanov". Poriada kurzy pre vysokoškolských študentov. Spolu s lekárkou Itou Wegmanovou zakladá lekárstvo čerpajúce z duchovných poznatkov. Spolupôsobí pri vzniku nového typu práce s postihnutými deťmi. Na naliehanie antroposofov činných v poľnohospodárstve prednáša o nových možnostiach obrábania pôdy - biodynamické poľnohospodárstvo. Vedľa toho dáva podnety umelcom najrôznejších oborov a rozvíja ním vytvorenú eurytmiu.

Počas silvestrovskej noci r. 1922 sa Goetheanum, už skoro úplne dobudované, stáva obeťou založeného požiaru. A tak počas Vianoc 1923 zakladá spolu s 800 delegátmi z mnohých krajín túto spoločnosť novo, ako medzinárodnú spoločnosť, združujúcu jednotlivé zemské spoločnosti. Chce, aby sa táto nová spoločnosť stala reálnym telom neviditeľného antroposofického hnutia, ku ktorému v jeho poňatí patria okrem žijúcich členov i zosnulí a nenarodení, a tiež bytosti nadľudských duchovných hierarchií.

Bol rozhodnutý vytvoriť spoločnosť úplne nového typu. Podmienkou členstva v nej nech nie je akýkoľvek názor, ale iba presvedčenie, že to, čo sa šíri z Goetheana (ktoré sa už začalo znovu stavať), je niečo dobré, pre svet užitočné. Vstupom do Spoločnosti dáva člen iba najavo, že je solidárny s týmito impulzami. Nevstupuje do Spoločnosti, aby tým získal niečo pre seba, ale aby podporil jej pôsobnosť.

Pri novom založení Spoločnosti počas Vianoc 1923 prijíma Steiner sám predsedníctvo v nej a berie tým na seba i zodpovednosť za jej osudy. R. 1924 rozvíja bohatú činnosť - prednáša nielen v Dornachu a v Stuttgarte, ale cez úbytok telesných síl i v iných mestách, a v septembri prednáša denne v Dornachu v štyroch súbežných prednáškových kurzoch. Ale na konci septembra ho opúšťajú telesné sily. Musí zaľahnúť. Pracuje síce intenzívne ešte na lôžku, chrlí články do ústredného antroposofického časopisu, ale 30. 3. 1925 pri plnom vedomí umiera.

Na stavenisku bývalého Goetheana už vtedy vyrastalo nové Goetheanum, teraz už z betónu, tiež podľa Steinerových plánkov a modelov. Toto Goetheanum je i dnes centrom Antroposofickej spoločnosti, miestom zjazdov, kurzov a všestranných kultúrnych - prevažne umeleckých - aktivít.