Vzostup skrz Krista

Teraz sme dospeli vo vývoji ľudstva k bodu, kde ľudstvo v určitom smere stojí pred rozhodnutím. V našej dobe sa vynakladajú obrovské duchovné sily na starostlivosť o najnižšie potreby človeka. Telefón, technika a iné veci, ktoré ešte prídu, pohltili a vstrebajú nesmierne duchovné sily, ktoré sú používané len k obyčajnému uspokojeniu nižších ľudských potrieb. Ale človek má iba obmedzené množstvo duchovných síl. Uvážte, koľko vynaložil duchovných síl na to, aby vynašiel a postavil železnice, lietadlá atď. - a tak šíril vonkajšiu kultúru. Tak to muselo byť. Keby k tomu nedošlo, bolo by sa ľudstvu viedlo zle. Človek ale používal týchto duchovných síl ešte k mnohému inému. Zvážte len, ako človek postupne dospel k tomu, že aj všetky spoločenské súvislosti votkal do nesmierne jemnej rozumovej siete. Akých duchovných síl bolo potrebné, aby bolo možné: šek, vystavený v Amerike, preplatiť v Japonsku. Do tejto činnosti vprúdilo množstvo duchovných síl. Tieto sily museli takmer zostúpiť pod čiaru (hladinu) fyzickej úrovne, ktorá delí duchovnú ríšu od priepasti. Lebo človek v skutočnosti určitým spôsobom už zostúpil do priepasti, a kto pozoruje (študuje) dnešnú dobu z duchovno-vedeckého hľadiska, uvidí na najbežnejších veciach, ako to pokračuje od jedného desaťročia k druhému, ako to vždy dosahuje určitého bodu, kde práve ešte osobnosť môže samu seba zachytiť. Ak sa na tomto bode úpadku oddá tomuto klesaniu, stráca svoju osobnosť, potom nebude jeho osobnosť zachránená, aby sa mohla pozdvihnúť do duchovných svetov. Teraz sa môže osobnosť zachrániť a opäť pozdvihnúť. Môže sa zachrániť tým, že sa napr. zosilnením vnútorných duševných síl naozaj naučí spoliehať sama na seba, že sa naučí byť nezávislá na objektívnych mocnostiach kapitálu. Ale osobnosť sa môže tiež do týchto síl vrhnúť, môže určitým spôsobom zísť dolu do priepasti, upadnúť do osidiel síl, pôsobiacich v kapitále.

Najdôležitejším okamihom, kedy ľudská osobnosť zostúpila až na Zem, a kedy by sa mala obrátiť, je bod príchodu Krista na Zem. Kristus dal Zemi silu, ktorá ľudstvu umožnila, aby sa opäť zdvihol. A ľudstvo stúpa k duchu v rovnakej miere, v akej má spoločenstvo s Kristom. Ľudstvo sa bude povznášať tou mierou, akou mierou väčšia časť ľudstva pochopí, čím táto udalosť bola, akou mierou sa stane tento Kristov impulz väčšine ľudí v ich vnútornej bytosti vlastným impulzom, z ktorého pôsobí tvorivo vo všetkom bytí. Človek sa musí stále viac učiť chápať slová Pavlove: "nie som to ja, kto pôsobí, ale vo mne pôsobí (žije) Kristus." (Galat. 2,20) Až impulz, ktorý v štvrtom období vstúpil na našu fyzickú úroveň, prenikne do sŕdc ľudí, až sa stane popudom ich konania, potom nastane vzostup. A všetky duše, ktoré toto spojenie nájdu, ktoré sa spoja s Kristovým princípom, nájdu cestu nahor. Ale všetky duše, ktoré by toto spojenie nenašli, museli by postupne klesnúť do priepasti. Ich ja by sa zmocnilo sebectvo, a neboli by schopní, aby sa s týmto ja opäť pozdvihli do duchovného sveta. A pre človeka, ktorý nenachádza žiadneho spojenia s Kristovým princípom, malo by to za následok, že sa oddeľuje od duchovného vzostupu. Namiesto vzostupu by zostupoval a čoraz viac by sa zatvrzoval vo svojom ja. Namiesto, aby v hmote našiel iba príležitosť pre získanie jástva, a aby potom opäť kráčal nahor, noril by sa len stále hlbšie do hmoty.

Predpokladajme, že by človek popieral, že je to duch, ktorý mu dal ľudskú tvár. Potom by nepoužíval tela ako príležitosti na získanie vedomia svojho ja a k opätovnému zduchovneniu, ale zrástol by s telom, obľúbil by si ho natoľko, že by sa len v ňom cítil doma. Zostal by spojený s telom a klesal by do priepasti. A pretože by nepoužil duchovnej sily, stal by sa aj vonkajším vzhľadom opäť podobný vzhľadu skoršiemu. Človek, zostupujúci do priepasti, stal by sa podobným zvieraťu. Do priepasti zostúpia tí, ktorí pobyt v tele nevyužívajú len ako príležitosť na to, aby dospeli k vedomiu ja, a títo vytvoria zlú rasu. Tí sa odvrátia od impulzu Krista, a vytvoria z ohyzdnosti svojej duše opäť zvieraciu podobu, ktorú mal človek v skorších dobách. A dole, v priepasti, bude rasa zlých s divokými pudmi vo zvieracej podobe. A zatiaľ čo zduchovnelí ľudia, ktorí prijali do seba Kristov princíp, budú tam hore zvestovať to, čo musia povedať vzhľadom k svojmu spojeniu s menom Krista Ježiša, budú tu dole zaznievať mená rúhania, odvrátenie od toho, čo sa tu prejavuje ako duchovné premieňanie.

Človek, ktorý premýšľa iba polovičato, mohol by teraz povedať: "Áno, ale žilo predsa toľko ľudí, ktorí nič nevedeli o Kristovom impulze! Prečo by sa títo ľudia nemali podieľať na impulze Krista Ježiša?" Človek sa stále znovu vracia na svet, duše, ktoré žili predtým, vrátili sa po zjavení sa Krista v nových telách, takže neexistuje človek, ktorému by udalosť Kristova mohla uniknúť. Iba ten, kto neverí v znovuvtelovanie, môže mať naznačené námietky. Dochádza k rozdeleniu ľudstva, a nastane čas, keď tí, ktorí sa usilovali o zduchovnenie, budú schopní žiť v duchovnom svete. Nastane doba, kedy sa prejaví to, čo si skôr osvojili, kedy na svojich čelách ponesú meno Krista, pretože sa naučili k nemu vzhliadať. Po otvorení pečatí bude človek svojou vonkajšou postavou zobrazovať to, čo vnútorne ponesie v srdci. Ten, kto vnútorne v duši nesie Krista, po rozpečatení ponesie vo svojej tvári znamenie Krista, zvonka sa bude podobať Kristovi. Tí ale, ktorí zostanú u kultúr, ktoré tu existovali pred zjavením sa Krista, tí budú nútení zažiť niečo iné.

Tieto štyri kultúry: staroindická - staroperzská - egyptsko-chaldejsko-babylonská - a grécko-rímska, boli dobou prípravnou. Duša musela prejsť telami týchto kultúr, aby sa pripravila na veľkú udalosť zjavenia sa Krista na Zemi. Vtedy, v čase prípravy, sa uplatňovali dve sily. Sily, ktoré ľudí spájali, sú sily, ktoré majú svoj hmotný základ v krvi. Keby boli ľudia jednoducho postavení do sveta vo svojej dnešnej podobe (postave) vedľa seba, nikdy by sa nevyvinulo to, čo sa v ľudstve malo vyvinúť. Nositeľom nášho tvorstva pred Zemou bol Mesiac. Tento starý Mesiac bol kozmom múdrosti, naša Zem je kozmom lásky. Náš vývoj smeruje k tomu, aby zbližoval ľudí v láske. Až naša Zem raz pominie, po zaznení siedmej trúby, keď stratí svoju fyzickú substancialitu a premení sa v astrálne nebeské teleso, potom bude celému ľudskému rodu a všetkému pozemskému vštiepená láska.