3. Starý Mesiac

Ako tretí stav vo vývoji našej pozemskej existencie máme stav mesačný. U tohto stavu pristupuje k teplu a vzduchu ešte stav vody. Čo nazývame v našom dnešnom pozemskom bytí živlom pevným, zemským - to tu ešte za stavu starého Mesiaca nenájdeme. Nemá nič spoločné s dnešným satelitom Zeme. Na jeho počiatku sa opakujú na inej úrovni prvé dva stavy: starý Saturn a staré Slnko. Substancia svetového telesa sa potom zhusťuje v tekutý, vodný stav. Fyzické telo človeka sa tiež zhusťuje v tekutý stav, jeho vedomie je snové. Je to akýsi zvierací človek, pričom ľudské bytosti, ktoré zostali stáť na stupni Saturnu a Slnka vytvárajú čosi, čo sa podobá minerálnym rastlinám a rastlinným zvieratám - to boli dve nižšie ríše pod človekom. Zbytkom mesačných zvieracích rastlín je napr. imelo, parazitujúce na rastlinnom základe. Odtiaľ jeho posvätnosť. Na vrchole mesačného bytia dosahujú Anjeli stupňa ľudstva - človek ich pociťuje ako svoje ja, boli to ale ja skupinové, ktoré sa zrkadlili v celej skupine ľudí. V závere vývoja dochádza k opätovnému spojeniu Mesiaca so Slnkom, všetko fyzické sa éterizuje a Duchovia múdrosti vtláčajú celej planéte sily múdrosti. Mesiac sa stáva kozmom múdrosti, ktorej dedičstvom je múdrosť, ktorú pozorujeme v dnešnej prírode. Na Mesiaci ešte neexistovala nerastná ríša, na Mesiaci sa ešte nedalo prechádzať sa po skalách.

Vyvinulo sa na ňom astrálne telo. Predok človeka, keď sa vyvinul od Slnka k Mesiacu, začlenil do seba astrálne telo. Tiež éterické telo sa pritom premenilo a pozdvihlo na druhý stupeň svojej dokonalosti a fyzické telo na tretí stupeň. Ale ukazuje sa tu niečo zvláštne: v priebehu starého mesačného stavu sa rozdeľuje predchádzajúca jednota, v ktorej zatiaľ naša planetárne bytie prebiehalo. Za stavu mesačného nastáva rozštiepenie na časť slnečnú a na časť mesačnú. A až potom, keď prichádzame k štvrtému stupňu nášho planetárneho vývoja, vidíme, ako k skorším elementárnym stavom, k živlu ohňa alebo tepla, k živlu vzdušnému a vodnému pristupuje živel v sebe spevnený, zemitý. Aby sa mohol tento pevný živel v našom planetárnom bytí objaviť, muselo sa opakovať rozštiepenie, ktoré nastalo už za stavu mesačného. Slnečná podstata musela vystúpiť z našej planetárnej pozemskosti ešte raz. Takže máme vo vývoji našej planéty určitú chvíľu, kedy z jednotného planetárneho stavu, v ktorom sú ešte spolu navzájom spradené živly ohňa, vzduchu a vody, vystupujú a diferencujú sa od seba hustejší živel Zeme a jemnejší vzdušný živel slnečný. A len v tomto hustejšom zemskom živle sa mohlo vytvoriť ono zhutnenie, ktoré dnes označujeme ako živel pevný. Vedomie na starom Mesiaci vystúpilo z určitého druhu starého jasnozrenia, vedomia obrazného, snivého.