Čo by sa stalo, ak by sa Kristus na Zemi neobjavil?

Spasitelia sveta by mohli jeden za druhým zostupovať z duchovných svetov: nakoniec by dolu nachádzali už len ľudí tak zahrabaných v hmote, že by z nej čisté božsky-duchovné sily už nemohli človeka pozdvihnúť. Silná nebeská sila sa musela vžiariť do fyzickej hmoty, obetovať sa do nej. Nie iba Boh v maske ľudskej postavy to mohol byť, ale ozajstný človek s ľudskými silami, ktorý Boha nesie v sebe, to musel byť. Musela nastať udalosť na Golgote, aby hmota, do ktorej je človek postavený, bola tým prečistená, aby pre budúce inkarnácie bola múdrosť zrozumiteľná. Kristova mŕtvola na kríži sa stala po udalosti na Golgote pripomienkou života, zmŕtvychvstaním života, prekonaním smrti a utrpenia. Dnes ľudstvo ešte nemôže pochopiť, čím je spirituálny život prúdiaci do človeka s Kristom, v budúcnosti sa ľudia naučia tomu rozumieť, a budú vedieť, že kto sa nechá prežiariť Kristovým podnetom, do ktorého najhlbšieho vnútra vtiahne Kristus, ten môže prekonať každú chorobu silnými, uzdravujúcimi silami, ktoré zo seba vyvinie. Lebo Kristus je veľký liečiteľ ľudstva. Kristov podnet nás učí, keď prijímame ho do svojej duše, milovať odpovedajúcou mierou všetko. Obsiahnúť láskou všetko.

Ten u koho budú pocity a city, žiadosti, Kristovým podnetom prečistené a zušľachtené, si bude žiadať len to, čoho sa mu má dostať. Už netrpí tým, čo mu chýba. Každé ľudské ja sa môže stať Kristovým ja. Golgota má význam nielen pre fyzický svet, ale pre všetky svety prežívané človekom. V okamžiku, kedy tiekla krv z rán Vykupiteľa, keď mŕtvola visela na kríži, zjavil sa Kristus v podsvetí (v dolnom svete) a zapálil svetlo, ktoré učinilo duše tu dolu vidiace. Od tejto chvíle si duša mohla povedať: Tiež tu dolu nachádzam svetlo Kristovo, nachádzam to, čo sa vnorilo do Zeme, lebo Kristus sa stal duchom Zeme. Spôsobil, že ľudia môžu nájsť silou svojho vnútra duchovný svet. Od tohto času je možné, aby človek našiel Boha vo svojom vnútri. Nie mimo seba ako v predkresťanských dobách. Ľudská osobnosť sa musela natoľko vyvinúť, že bolo umožnené, aby svetlo mohlo zostúpiť a v ľudskom tele povedať: "Ja som svetlo sveta!" Najskôr svietilo dolu do duše Zoroastera, a hovorilo k tejto duši, a tá duša pochopila svetlo sveta a pre neho sa obetovala, aby toto svetlo našlo miesto a mohlo povedať: "Ja som svetlo sveta!", z pozemského tela k človeku.

Pred zjavením Krista bolo to pre duše najpokročilejších ľudí, ktorí si osvojili najhlbšie záujem o pozemský život, v duchovnom svete tak, že sa na to skutočne hodil výrok Gréka: Radšej žobrákom na zemi než kráľom v ríši tieňov. Lebo duše sa cítili osamelé v temnom okolí v duchovnom svete, než nastala udalosť na Golgote. Duchovný svet nebol vtedy vo svojom jase priehľadný tým, ktorí prichádzajúc bránou smrti do neho vstupovali. Každý sa cítil sám, odstrčený, akoby oddelený múrom od ostatných. A to by bolo stále horšie. Ľudia by boli vo svojom ja stuhnutí, odkázaní úplne na seba, nikto by nenašiel most k tomu druhému. Ľudia by sa opäť vteľovali, a či bol egoizmus už predtým veľký, každou ďalšou inkarnáciou by sa zväčšoval.

Celé pozemské bytie by z človeka stále viac robilo čoraz väčšieho egoistu. Nebola by žiadna nádej, že by niekedy vzniklo na svete bratstvo, vnútorná harmónia duší, lebo každým priechodom duchovnou ríšou bolo by ego silnejšie ovplyvnené. To by sa stalo so Zemou bez Krista. Že človek pozvoľna nájde opäť cestu od duše k duši, že získa možnosť, vyliať veľkú silu bratstva na celé ľudstvo, za to možno ďakovať skutočnosti, že sa objavil Kristus, že sa uskutočnila udalosť na Golgote.