Kristova prirodzenosť

Kristus sa radikálne líši od iných bytostí zúčastňujúcich sa pozemského vývoja. Je bytosťou, ktorá zostala pozadu už behom slnečného vývoja z dôvodu určitej nadľudskej múdrosti. Na luciferské bytosti treba nazerať ako na bytosti mikrokozmické, lebo ako na mikrokozmické bytosti musíme pozerať na tie, ktoré boli spojené so zemským vývojom od jeho začiatku. Kristus nebol spojený so zemským vývojom, ale s vývojom slnečným. Bol makrokozmickou bytosťou od začiatku zemského vývoja, bytosťou, ktorá je vystavená úplne iným vývojovým podmienkam než bytosti mikrokozmické. Pre vývoj makrokozmickej bytosti Krista, ktorý vyvinul makrokozmické ja mimo Zem, bolo normálne potom zostúpiť na Zem. Vniesť veľký impulz makrokozmického ja, aby mikrokozmické ja, ľudské ja tento impulz prijalo a mohlo postúpiť ďalej vo vývoji. Pre Krista bolo normálne mať - nie mikrokozmický impulz ja, ale - makrokozmický impulz ja tak ďaleko, ako ďaleko mal človek mikrokozmický impulz ja na Zemi. Bytosť Kristova je teda bytosťou v určitom vzťahu podobnou človeku, ale Kristus je ako svetové ja. Skrze celkový vývoj tohto ja, ktoré zniesol na Zem sa však jeho vývoj stal významným. Nemal ale piaty a šiesty makrokozmický princíp, lebo tieto princípy vyvinie, aby ich mohol dať človeku, na Jupiteri a Venuši.

Kristus je bytosťou so štyrmi článkami - až po jeho makrokozmické ja - bytosťou, akou je človek mikrokozmicky. A ako má človek behom zemskej doby rozvinúť ja, aby mohol prijímať, tak musel Kristus rozvinúť ja, aby mohol dávať. Keď Kristus zostúpil na Zem prejavil čo najdokonalejšie svoj štvrtý princíp. Štvrtý makrokozmický princíp Krista zodpovedá štvrtému mikrokozmickému princípu v človeku a piaty princíp Krista bude odpovedať duchovnému ja v človeku. Kristus človeku na Zem zniesol to, čo mal človek rozvinúť, lenže Kristus to priniesol ako makrokozmický princíp. Vstúpil do zemského vývoja tak, že behom neho nemal piaty, šiesty a siedmy princíp, práve tak ako ich človek svojím spôsobom nemá. Kristus je bytosťou, ktorá sa makrokozmicky vyvinula až po štvrtý princíp a vidí vývoj svojho štvrtého princípu v tom, že odovzdá všetko, aby človek mohol rozvinúť svoje ja.

Luciferské bytosti rozvíjajúce šiesty a siedmy článok stoja vyššie ako človek a v tomto vzťahu prevyšujú aj Krista. Lebo Kristus má vyjadriť svoj štvrtý princíp na Zemi obetovaním človeku. Nebude to Kristus, ktorý bude ľudí podnecovať, aby v budúcnosti prejavili niečo iného než vlastné ja - ľudskú bytosť na stále vyššom stupni. Budú to luciferské bytosti, ktoré potom privedú človeka v určitom zmysle nad seba samého. Niekto môže povedať: "Kristus stojí nižšie ako Lucifer. Má len ja a nie je schopný priviesť človeka nad seba, ale iba hlbšie do vlastnej duše". Lucifer tým, že vyvinul štvrtý, piaty i šiesty princíp, stojí určitým spôsobom vyššie ako Kristus. Tieto bytosti chcú dávať človeku vyššie princípy ako niečo parazitného. Určitým spôsobom človeka prevyšujú, nemôžu prestupovať celého človeka, ale prestupujú jeho rozum, jeho genialitu. Ale Kristus prináša štvrtý princíp tak, že ľudskú prirodzenosť úplne preniká a napĺňa silou. Ako bolo kedysi telo Ježiša prenikané štvrtým makrokozmickým princípom, tak ním budú prestúpené telá tých, ktoré Krista prijmú do seba.

Prijatím Kristovho princípu do ľudskej prirodzenosti sa bude človek stále viac prehlbovať, stále viac prijímať svetlo a lásku vo vlastnej bytosti. Človek bude pociťovať svetlo a lásku ako niečo, čo je naozaj jeho. Zvnútornenie ľudskej duše do nekonečných hĺbok, to bude darom Krista, ktorý bude pôsobiť stále ďalej. Iní duchovia, ktorí majú vyššie princípy než Kristus, aj keď iba mikrokozmicky, vyvedú človeka určitým spôsobom nad seba. Kristus ľudí zvnútorní, učiní ich i pokornými. Lucifer vyvedie človeka nad seba, učiní ho chytrým, geniálnym a určitým spôsobom namysleným. Vštiepi mu, že by sa mohol stať niečím nadľudským už behom zemského vývoja. Všetko, čo v budúcnosti povedie človeka k niečomu, čím bude prevyšovať samého seba, čo ho učiní pyšným na jeho vlastnú prirodzenosť už tu na Zemi, to bude luciferskou zložkou. Čo človeka prehĺbi, čo ho vzhľadom k jeho vnútornému životu zavedie do takých hlbín, že môže dospieť k úplnému rozvinutiu štvrtého článku - to bude pochádzať od Krista.

Kristov princíp sa bude vyvíjať cez jupiterskú dobu a plne vyvinutý bude uprostred šiesteho obdobia na Venuši. Od stredu atlantskej doby môže Kristov princíp pôsobiť v zárodočných počiatkoch. U človeka sa to deje prvou vlohou pre zárodok ja. Prvé priame pôsobenie sa udialo pri zjavení na Sinaji, kde sa Kristus zjavil Mojžišovi pod menom Jahve alebo Jehova. Potom prišlo k priamemu spojeniu Krista so Zemou pri krste v Jordáne a pôsobil tri roky v telách Ježiša. Kristov impulz teda vplynul do ľudstva súčasne s impulzom ja. Kristus znamená makrokozmické ja.

• Prvý makrokozmický princíp - Tróny
• Druhý makrokozmický princíp - Cherubovia
• Tretí makrokozmický princíp - Serafovia
• Štvrtý makrokozmický princíp - Kristus

Najväčšou bytosťou kráčajúcou po Zemi bol Kristus Ježiš. Jeho príchodom vstupuje do vývoja nový element. Tým, že Kristov princíp vstúpil do ľudstva, žila raz na tejto Zemi historicky v jednom človeku ústredná bytosť duchovného sveta. Ona bytosť, po ktorej túžili všetci tí, ktorí vyvíjali náboženský život, ktorí jasnovidne v predkresťanských dobách videli v miestach zasvätenia, ktorí sa odvrátili od zmyslového sveta, aby našli svet ducha. Bytosť, o ktorej bolo zvestované, že je človeku bytosťou najvyššou, vstúpila v Kristovi Ježišovi do dejín ľudstva. A kto niečo chápe na základe pravej duchovnej vedy, ten vie, že všetky náboženské zvestovania o zjavení Mesiáša sú predzvesťou o Kristovi. Ak dávni zasvätenci chceli hovoriť o tom najvyššom, čo im bolo v duchovnom svete prístupné, čo mohli vnímať ako prvotnú príčinu všetkých vecí, potom hovorili najrozmanitejšími menami o Kristovi.

Evanjelia a duchovná veda sa zhodujú v poukazovaní na jedinečnosť Kristovej prirodzenosti. Ľudia sa po stáročia opierali o Ježiša, jeho hľadali, Krista ešte pochopiť nemohli. Ľudia chcú väčšinou Ježiša, nie Krista.