Človek
2. Staroperzská kultúrna epocha
Jej trvanie - 5 067 pr. Kr - 2 907 pr. Kr.
Národy tohto obdobia mali inú úlohu než národy indické. Svojimi
túžbami a sklonmi neboli obrátené len k nadzmyslovému svetu, ale mali vlohy pre svet fyzicko-zmyslový. Zamilovali si
Zem. Oceňovali to, čo človek na nej môže získať jej silami. Nehrozilo u nich nebezpečie, že sa svojou túžbou po
duchovnom svete odvrátia od ilúzie
fyzického sveta, ale skôr to, že by svojím zmyslom pre tento svet mohli úplne
stratiť súvislosť s nadzmyslovým svetom. Mali ešte veľkú moc v ovládaní prírodných síl, ktoré sa neskoršie pred
ľudskou vôľou stiahli. Môžeme ich nazývať mágmi. Ovládali vnútorné sily, ktoré súviseli s ohňom a inými živlami.
To, čo si ale zachovali ako dedičstvo nadzmyslového poznania a nadzmyslových síl zo starých dôb, bolo niečím
chabým vo vzťahu k tomu, čoho bol človek schopný v pradávnej minulosti. Prijalo to však všetky formy, od
ušľachtilých umení, slúžiacich len blahu ľudí, až k najzavrhnutiahodným úkonom. V týchto ľuďoch vládli
zvláštnym spôsobom luciferské podnety. Uviedli ich do
súvislosti so všetkým, čo človeka odvádza od úmyslov vyšších bytostí, ktoré by bez luciferského zásahu viedli vývoj
ľudstva dopredu samy. Aj ľud, ktorí bol obdarený zbytkami starého jasnozrivého stavu, onoho medzistavu medzi bdením
a spánkom, sa cítili priťahovaní k nižším bytostiam duchovného sveta. Týmto ľuďom musel byť daný
duchovný podnet, ktorý
by pôsobil proti týmto povahovým vlastnostiam.
Staroperzskému ľudu bol daný vodca, ktorý môže byť označený tým istým menom, ktoré poznajú dejiny ako Zoroastera. Treba iba zdôrazniť, že osobnosť tu mienená patrí oveľa skoršej dobe než je tá, do ktorej kladú dejiny nositeľa tohto mena. Dejinný Zoroaster prijal meno Zoroastera a pôsobil v zmysle jeho učenia. Podnet, ktorý mal dať Zoroaster svojmu ľudu, spočíval v tom, že poukazoval na to, že fyzický svet nie je iba niečím bezduchým, s čím sa človek stretáva, keď sa poddáva luciferskému vplyvu. Tomuto vplyvu vďačíme za svoju osobnú sanmostatnosť a za svoj pocit slobody. Musí v ňom však pôsobiť v súlade s protikladnou duchovnou bytosťou. U staroperzského ľudu išlo o to, aby si uchoval vnímavosť pre túto druhú duchovnú bytosť, aby díky sklonu pre fyzický svet úplne nesplynul s luciferským živlom. Zoroaster získal zasvätenie, ktoré mu bolo schopné poskytnúť zjavenie vznešenej slnečnej bytosti. Vedel, že táto bytosť riadi vývoj ľudstva a v istej dobe zostúpi z vesmírneho priestoru na Zem. Hovoril o nej ako o slnečnej aure - Ahura Mazdovi. Proti tomu stavia v Ahrimanovi (Angra mainju) moc, ktorá pôsobá svojím vplyvom na ľudský duševný život zhubne, keď sa jej jednostranne oddáva. Staroperzský ľud si mal uvedomiť, ako v ľudskej duši, obrátenej k fyzickému svetu, sa odohráva boj medzi mocou svetelného boha a jeho protivníka, a ako sa má človek chovať, aby ho protivník nezaviedol do priepasti, ale aby jeho vplyv bol silou svetelného boha obrátený k dobrému.
Život človeka medzi narodením a smrťou v poatlantskej dobe mal však i vplyv na netelesný stav po smrti. Čím viac človek obracal svoje záujmy k fyzickému svetu, tým bola väčšia možnosť, aby sa Ahriman vžíval behom pozemského života do duše a tým si uchovával svoju moc i za hranicou smrti. U národov starej Indie bolo toto nebezpečenstvo najmenšie. Lebo pociťovali tento svet ako ilúziu. Tým sa po smrti vymaňovali z moci Ahrimana. O to väčšie bolo nebezpečenstvo v dobe staroperzskej. V dobe pozemského života obracali svoj pohľad so záujmom na zmyslový svet. Prepadli by značnou mierou Ahrimanovi, keby Zoroaster učením o svetelnom bohu výrazne nepoukázal na to, že za fyzickým svetom je svet svetelných duchov. Akou mierou ľudia tejto kultúry prijali do duše tieto predstavy, takou mierou sa vymaňovali pre pozemský život z chápadiel Ahrimana, a tým i pre život po smrti.