Nevedomé ja pred Golgotou

Pred mystériom na Golgote v ľudskej civilizácii v podstate chýbal impulz vlastného ľudského jáskeho princípe. Človek síce bol vždy prispôsobený tak, aby tento princíp ja v sebe mal, a bol tiež stvorený na to, aby svoju vonkajšiu i vnútornú bytosť rozvíjal z tohto princípu ja, avšak len pomaly a zvoľna dospieval k precíteniu a najmä k vedomiu toho, čím je v ňom jástvo, sila ja.

Môžeme teda povedať, že síce aj v časoch pred mystériom na Golgote ľudská bytosť pozostávala z fyzického tela, éterického tela, astrálneho tela a ja, avšak vedomie človeka toto jástvo nezahŕňalo. Jástvo bolo viac či menej nevevedomé. V podstate v týchto starších dobách chodili po Zemi ľudia, ktorí nežili v plnom uvedomovaní si svojho ja. Ja sa však vlastne môže v ľudskej bytosti uplatňovať len vtedy, ak človek už naplno nerozvíja svoje fyzické telo. Ľudia, ktorí si doteraz neboli vedomí svojho ja, rozvíjali svoje fyzické telo vo väčšej sviežosti ako tí, ktorí potom vstoupili do plného vedomia ja. Tento vstup do plného vedomia ja síce nenastal náhle a prebiehal v storočiach pred mystériom na Golgote i po ňom, pre duchovno-vedecké štúdium dejín je však zreteľne viditeľný.

Musíme teda povedať, že to, čo človek môže v plnej sviežosti zachovávať zo svojho fyzického tela a tiež zo svojho tela éterického a astrálneho, možno zachovať len za predpokladu, že do ľudskej bytosti prúdi niečo z božsky-duchovnej prirodzenosti. Kým mali ľudia pri neprítomnosti vedomia ja atavistické jasnozrenie, prúdila do nich z kozmu táto božsky-duchovná prirodzenosť. Ľudia by sa nikdy nemohli stať slobodnými bytosťami, keby sa ja nevynorilo v dôsledku toho, že do nich prestala v starom zmysle prúdiť božsky-duchovná prirodzenosť. Ľudia sa stali slobodnými bytosťami len vďaka tomu, že nadobudli moc tiež vo vedomí svojho ja.