Poslanie Zeme

Poslaním Zeme je, aby vliala ľudstvu silu lásky, - práve tak ako dnes vidíte vo svojom okolí silu múdrosti. Ak sa pozriete len na stehennú kosť - aký je to zázračný výtvor! Neskladá sa z celistvej masy, ale z mnohých jemných nosných trámikov, usporiadaných tak obdivuhodne, že pri vynaložení najmenšieho množstva hmoty dosahuje najväčšej nosnosti, ako by to dnes neskonštruoval žiadny inžinier. A keby sme všetko preskúmali, zistili by sme, že múdrosť, ktorú si človek vydobyl počas svojho pozemského vývoja, bola už predtým vštiepená Zemi. Teraz sú všetky veci preniknuté múdrosťou. A ako sa dnes človek pozerá na svoje okolie a všade vidí múdrosť, tak bude, keď dospeje na Jupiter, všetky bytosti okolo seba vnímať pozoruhodným spôsobom, tie budú zo seba vydávať niečo ako vôňu blaženej lásky. Zo všetkých vecí bude prúdiť láska, a poslaním vývoja Zeme je rozvíjať túto lásku. Na Jupiteri sa bude všetkým prelínať láska tak, ako dnes vo všetkých veciach vládne múdrosť. A táto láska bude vlievaná do zemského vývoja tým, že sa človek naučí lásku postupne vyvíjať.

Ale človek nemohol mať ihneď duchovnú lásku. Táto láska musela mu byť vštiepená najskôr na najnižšej úrovni. Láska musela mať hmotného nositeľa, a tým bolo pokrvné príbuzenstvo. Konať činy lásky v oblasti pokrvného príbuzenstva, to bola prvá škola. Od seba oddelení ľudia boli zvedení dohromady tým, že to, čo prúdilo v žilách, sa navzájom milovalo, to bola prípravná škola lásky. Bola to veľká škola lásky. A impulz, ktorý túto lásku zduchovňuje, ktorý ju nenecháva iba na jej fyzicky pôsobiacom základe, ale vnáša ju do duševnosti, to je veľký Kristov impulz vo svete. Lenže po celú predchádzajúcu dobu viedlo by sa človeku podivne, keby v krvi pôsobil iba tento jeden impulz spoločenstva lásky. Bytosti, ktoré riadili staré doby, a bol to predovšetkým Jahve, zviedli ľudí dohromady (k sebe) v láske tak, že sa spájali v pokrvnom príbuzenstve. Keby však boli ľudia pred príchodom Krista zjednocovaní len pokrvným príbuzenstvom, tu by jednotlivec nemohol pokročiť k osobnosti. Jednotlivec by zanikol v národe. Jednotlivec tiež skutočne mizol v celku. Vedomie, že človek je jedincom, bolo niečím, čo sa ešte len postupne vyvinulo. V atlantskom čase sa ešte vôbec nedalo hovoriť o tom, že by sa človek cítil ako jedinec.