Efez

Čo sa vyvíja v poatlantskej kultúre v jednotlivých obdobiach, to si apokalyptik predstavuje tak, že sa to prejavuje v menších spoločenstvách. A tak sa mu stávajú takéto menšie spoločenstvá, roztrúsené po vonkajšej Zemi, predstaviteľmi týchto kultúrnych období. Ak hovorí o zbore alebo cirkvi v Efeze, má na mysli: "Predpokladám, že v Efeze žila taká obec, ktorá v určitom vzťahu síce prijala kresťanstvo, ale pretože sa všetko vyvíja postupne, tu z každého kultúrneho obdobia zostáva nejaký zvyšok. V Efeze máme síce školu zasvätencov, ale kresťanská náuka je takého rázu, že všade sa ešte dá spoznať staroindická kultúra". Chce nám ukázať prvé obdobie poatlantskej doby, ktoré je zastúpené zborom efezským. A posolstvo samo má byť efezskému zboru zvestované v liste. Musíme si to predstaviť asi takto: Charakter onej dávnej indickej kultúry sa samozrejme zachoval a pokračoval v rôznych kultúrnych prúdoch. V zbore v Efeze máme ešte niečo z tohto charakteru. Tak máme v každom z týchto listov predstaviteľa jednej zo siedmich poatlantských kultúrnych dôb. V každom liste sa hovorí: Ste takí a takí! Tá či oná stránka vášho charakteru, vašej bytosti zodpovedá tomu, čo je v zmysle kresťanstva, ostatné sa musí zmeniť. Tak apokalyptik hovorí každému kultúrnemu obdobiu, čo si môže podržať, a čo už správne nie je, čo sa má zmeniť.

Pokúsme sa zistiť, či je v siedmich po sebe idúcich listoch skutočne obsiahnuté niečo z povahy oných siedmich po sebe nasledujúcich kultúrnych období. Pokúsme sa porozumieť, ako museli byť tieto listy písané, aby vyjadrovali to, čo bolo práve povedané. Apokalyptik uvažuje: V Efeze je obec, cirkev, táto obec prijala kresťanstvo, ale jej kresťanstvo je zafarbené obsahom prvého kultúrneho obdobia, je odcudzené vonkajšiemu životu, nie je naplnené láskou k tomu, čo je vlastnou úlohou poatlantského človeka. Že upustila od uctievania hrubej zmyslovosti, že sa obrátila k duchovnému životu (tak hovorí ten, ktorý posiela list tomuto zboru), to sa mu na zbore páči. Čo tým chcel Apokalyptik povedať - to poznávame z toho, že Efez bol miestom, kde boli pestovaná mystériá nepoškvrnenej Diany. Naznačuje, že sa tam mimoriadne úspešne vyvíjal odklon od hmoty, odvrátenie od zmyslového života a sklon k duchovnu. Ale "mám proti tebe, že si tú prvú lásku svoju opustil", lásku, ktorú musí mať prvá poatlantská kultúra, a ktorá sa prejavuje v tom, že hľadí na Zem ako na pole, do ktorého musia byť vsadené božské semienka. (Zjv Jan. 2,4) Ako sa charakterizuje ten, ktorý diktuje tento list? Charakterizuje sa ako predchodca Krista Ježiša, má znaky vodcu prvého kultúrneho obdobia. Kristus Ježiš hovorí takmer skrze tohto vodcu alebo majstra prvej kultúry, onoho obdobia, kedy zasvätenci vzhliadali k vyšším svetom.

V prvom posolstve sa hovorí: "Anjelovi zboru v Efeze napíš: Toto hovorí ten, čo drží sedem hviezd vo svojej pravici, ktorý prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi. Poznám tvoje skutky aj tvoju námahu a vytrvalosť a viem, že nemôžeš zniesť zlých. Skúšal si tých, čo hovoria, že sú apoštolmi, a nie sú, a zistil si, že sú to luhári. Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si. Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv. Ak nie, prídem na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta - ak nebudeš robiť pokánie. To máš však k dobru, že nenávidíš skutky mikulášencov, ktoré aj ja nenávidím. Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám. Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji. (Ján 2, 1-7) Anjel, ktorého si treba predstaviť ako ducha tohto zboru, je na ceste naznačenej kresťanstvom. Je schopný rozpoznať falošných vyznávačov kresťanstva od pravých. Chce byť kresťanským a svoju prácu opieral o meno Kristovo. Ale požaduje sa od neho, aby si žiadnymi omylmi neuzatváral cestu k láske. Predvádza sa mu možnosť, ako sa takými omylmi môže sledovať nepravý smer.

Kristom je naznačená cesta k dosiahnutiu božstva. Je možné sa príliš skoro domnievať, že bol vystihnutý pravý zmysel. To sa stane, keď sa niekto dáva viesť Kristom kus cesty, a potom jeho vodcovstvo opustí, pretože sa oddáva nesprávnym predstavám o ňom. Tým sa zasa upadne do ľudskej nízkosti. Zíde sa z cesty lásky. Kristus ukázal cestu k večnosti. Poznanie musí neoslabovanou vytrvalosťou sledovať cestu, privádzajúcu k zbožšteniu. Musí v láske sledovať stopy, ktoré toto poznanie menia v múdrosť. Mikulášenci bola sekta, ktorá kresťanstvo vnímala príliš povrchne. Videli iba jedno: že Kristus je božským Slovom, večnou múdrosťou rodiacou sa v človeku. Takže podľa nich je ľudská múdrosť božským Slovom. Podľa toho by stačilo hnať sa za ľudským poznaním, aby sa vo svete uskutočnilo božstvo. Ale tak sa zmysel kresťanskej múdrosti nemôže vykladať. Poznanie, ktoré je predovšetkým ľudskou múdrosťou, je práve tak zanikajúce, ako všetko ostatné, ak nie je najskôr premenené v múdrosť božskú. Ty nie si taký, hovorí duch k anjelovi Efezu, ty si sa nedovolával iba ľudskej múdrosti. S vytrvalosťou si nastúpil cestu kresťanstva. Ale nesmieš sa domnievať, že by nebolo treba lásky zo všetkého najviac, keď máš dosiahnuť cieľ. Je k tomu treba lásky, ktorá všetku lásku k niečomu inému ďaleko presahuje. Cesta k božstvu je nekonečná a je nutné pochopiť, že ak sa dosiahne prvý stupeň, môže to byť len príprava, aby sa vystupňovalo k stále vyšším stupňom. Tým je v prvom posolstve znázornené ako by sa cesta mala vykladať. Podobným spôsobom sa môže nájsť zmysel tých ostatných.