Kto si spomína na minulé životy?

Možno povedať: Čo pomôže človeku, ak hovoríme o opakovaných pozemských životoch, keď predsa nie je schopný spomenúť si na predchádzajúce životy? Tu sa môžeme opýtať: Ako je to vlastne s ľudskou pamäťou, aká je podstata ľudskej pamäti? V dnešnom normálnom ľudskom živote sa vyskytuje doba, na ktorú v neskoršom živote neexistuje žiadná spomienka. Je to doba najranejšieho detstva. V dnešnom normálnom živote si človek spomína až k určitému bodu svojho detstva, potom spomienka mizne. Aj keď je jasné, že u toho bol už skôr, predsa si na to nespomína. Z pozorovania detskej duše môžeme získať poznatok, že spomienka sa presne vracia tak ďaleko, až sa stretne s okamihom, keď vznikol pojem ja v príslušnom človeku. Toto je mimoriadne dôležitá skutočnosť. V okamihu, keď dieťa už zo seba sama nepovie: Evička chce to, ale keď povie, ja to chcem. Od chvíle, kedy začína vedomá predstava ja, nastáva tiež spätná spomienka.

Ako vzniká táto pozoruhodná skutočnosť? Vzniká tak, že pre spomienku je nutné ešte niečo iné, než že raz alebo vôbec sme s nejakým predmetom prišli do styku. Môžeme sebačastejšie prichádzať s nejakou vecou do styku, spomienku to napriek tomu nevyvolá. Spomienka totiž záleží v celkom určitom duševnom procese, ktorý si môžeme sprítomniť, keď sa pozrieme na toto: Musíme rozlišovať vnímanie nejakého predmetu alebo zážitok od toho, čo je predstavou tohto predmetu. V procese vnímania máme niečo, čo môžeme mať zakaždým znovu, ak vstúpime s vecou do styku. Ale v zážitku máme ešte niečo iné. Keď sa dostaneme do styku s nejakou vecou, ​​prijali sme zrakový alebo sluchový vnem, okrem toho sme do seba prijali ešte niečo ako vnútorný odtlačok pečate. A je to tento odtlačok, ktorý berieme so sebou, ktorý zostáva v predstave, ktorý sa môže vteliť do spomienky.

Čo prežívame vo vnútri v našom zmyslovom živote, to u každého vonkajšieho zmyslového dojmu, u všetkého, čo môžeme prijímať z vonkajšieho sveta, je vkladané do nášho ja. Zmyslový vnem môže tu byť aj bez toho, aby bol vkladaný do nášho ja. Pre vonkajší svet je nemožné uchovať predstavu v pamäti, ak nie je prijatá do oblasti ja. Tak u každej predstavy, ktorú si utvoríme zo zmyslového zážitku, ktorý sa môže uchovať v pamäti, stojí ja na začiatku. Predstava, ktorá prichádza zvonku do nášho duševného života, sa nemôže oddeliť od ja. Môžeme si predstaviť, že zážitok ja predstavuje niečo ako vnútornú plochu gule, videnej zvonku, že tu pristupujú duševné zážitky a že zo zrkadlenia zážitkov vo vnútri vyplýva predstava. Ale ja musí byť u každého jednotlivého zmyslového vnemu. Tak je zážitok ja u všetkého, čo môže byť uchované v spomienke ako zrkadlo, ktoré nám dovnútra spätne odráža zážitky. Ja tu musí byť.

Z toho vyplýva, že ak dieťa neprijíma pojmové postrehy tak, že sa stávajú predstavami, ale pokiaľ k dieťaťu pristupujú zvonka len ako zmyslové postrehy, prežívajú sa len zvonka medzi ja a vonkajším svetom. Ale nepremieňajú sa vo vnútorný zážitok ja. Ak dieťa nemá predstavu ja, nezakrýva mu žiadne zrkadlové ja to, čo je okolo. Avšak u spätnej spomienky sa môže vynoriť len to, čo ja už prijalo, takže je tým zatláčané do spomienky. Kde sa dostavuje postrehnutie ja, stavia sa ja pred predstavu ako zrkadlo, nemôže sa už vyvolať spomienkou. Preto sa človek stýka s vonkajším svetom vždy iba tak, že jeho ja všetky zážitky spoluprežíva, že jeho ja je vždy pri tom. Tým nie je povedané, že tiež všetko musí prichádzať do vedomia, ale len to, že zážitky nezostávajú len ako zmyslové postrehy, ale sa premieňajú v predstavy. Takže môžeme teraz povedať: Najvnútornejšie bytostné jadro človeka, z ktorého stredu sa vyvíja to, čo teraz bolo popísané ako prechádzajúce od vtelenia k vteleniu, je práve zakrývané obvyklou predstavou. Človek sám predstupuje pred svoju pamäť sa svojím dnešným vývojom ja. A preto je vysvetliteľné, že jeho pamäť siaha len po zmyslový svet.

Môže to byť aj inak? Môže sa hovoriť o rozšírení pamäte až do predchádzajúcich životov? To je samozrejmé z definície, ak pochopíme, čo spočíva za vlastným bodom ja, ktorý si sami zakrývame. Ak začneme ho chápať, potom musíme poznať jeho najvnútornejšiu povahu a podstatu a musíme tiež poznať, ako človek postupuje v ľudskom živote, a nie len všeobecne, ale vo vlastnom individuálnom živote. Je možné nazerať za toto ja? Áno, je to možné. Keď človek prísnym metodickým školením svoju dušu vyvíja tak, že v nej vyklíčia driemajúce sily, že duša vystúpi nad seba samu, potom to dokáže iba tým, že istým vnútorným odriekaním si osvojí predstavy, ktoré nie sú rovnaké, u ktorých zážitok ja je bezprostredne prítomný. U všetkého, pri čom je zážitok ja, stavia sa tento zážitok pred ľudské bytostné jadro. Pre duševné školenie musí si teda človek osvojovať predstavy, u ktorých nie je zážitok ja. Preto sa musia tieto vnútorné duševné cvičenia, ktoré človek zamýšľa, konať úplne určitým spôsobom. Záleží na obsahu premýšľania, čo svojmu duševnému životu prispôsobí.

A svojmu duševnému životu musí priradiť niečo, čo sa síce rovná duševnej prirodzenosti, ale nevzťahuje sa na zovňajšok. Čo sa nevzťahuje na zovňajšok? Len premýšľanie. Ale premýšľanie sa obvykle rozprestiera nad vonkajším svetom. Preto nie je použiteľné pre toho, kto chce vstúpiť do vyššieho sveta. Musí sa teda vyvinúť taký život predstáv, ktorý sa neustále stavia pred dušu v obrazoch a v symboloch. Vyvoláva v ja takú činnosť, že ja, keby chcelo získať pravdy obyčajného zmyslového sveta, nikdy by si neutvorilo také predstavy. Potom prežijeme skúsenosť, o ktorej sa dá len niečo vypovedať tým, že sa poukáže na stav spánku. So zaspaním ponárajú sa všetky predstavy, všetky utrpenia, radosti atď., ktoré človek prežil počas bdenia, do neurčitej temnoty. Celý vedomý život človeka zostupuje do neurčitej temnoty a zase sa vracia, keď sa človek ráno zobudí. Porovnajte vedomý život pri precitnutí a pri zaspaní. Kým človek získáva len vedomé dojmy z vonkajšieho zmyslového života, prináša so sebou ráno zase len to, čo mal večer vo vedomí. Precitne s rovnakým obsahom vedomia, spomína si na neho, môže o ňom premýšľať atď. Keď sa ale človek odhodlá k takému vnútornému tréningu, pri ktorom ja nie je u toho, potom všetko vyzerá inak. Potom však človek zistí, že svoj prvý pokrok spozoruje na tom, že sa pri precitnutí cíti obohatený vplyvom spánku, že to, čo prijal pred zaspaním, sa mu vracia s bohatším obsahom. Tu môže teraz povedať: Teraz som sa pozeral za duchovný svet, ktorý ja nezakrýva. Získavam z toho ako plod, že k môjmu vedomému životu sa pričleňuje niečo, čo som nezískal zo zmyslového sveta, lebo som si to priniesol zo sveta spánku.

Potom však nastáva možnosť, že aj počas bdelého života za dňa sa môže pričleniť taký obsah, ktorý nie je prestupovaný zážitkom ja, hoci ja je pritom. Zážitok ja musí sa stavať vedľa tohto obsahu práve tak, ako sa stavia do všetkého zmyslového obsahu. Ak berieme toto do úvahy, musíme povedať: Do duševno-duchovného obsahu ľudského bytia môže pozerať ten, kto je schopný pozerať sa za ja. Tak sa musíme učiť byť bez želania voči budúcim zážitkom, a najmä si odvyknúť bázni a strachu z budúcich udalostí. Musíme sa naučiť chladnokrvne uvažovať: Nechávaš k sebe priblížiť všetko, nech sa deje čokoľvek. Nemusíme sa stať fatalistami, lebo sami musíme pritom zasahovať do života. Fatalisti sme vtedy, ak myslíme, že sa všetko deje samo od seba. Nezastavujeme sa vo vnútri sveta ja, ale prijímame nový svet z vnútorných duchovných skúseností. Výhradne tieto skúsenosti umožňujú, že najvnútornejšie bytostné jadro človeka, ktoré sa síce od zrodenia vyvíjalo ako to, čo pochádza z predchádzajúceho života, ale nemôže sa to popravde spoznať, môžeme teraz vidieť v jeho pravej, individuálnej podobe. Musíme najprv vidieť, aké v bezprostrednej prítomnosti je a ako pracuje. Ako si máme spomenúť na niečo, na čom sme ešte nespočinuli očami? Ako dieťa tiež nemá vo vedomí to, čo sa odohralo pred postrehom ja, tak nemôže človek pojať do svojho vedomia tie zážitky minulých zrodení, ktoré nie sú postavené na poznaní vnútorného bytostného jadra človeka, na citoch a pocitoch duchovného a duševného jadra, ktoré je prítomné v každom človeku.

Kto toto skutočne prežije, kto sa predovšetkým naučí spätný pohľad do predchádzajúcich životov vykúpiť tým, že s kľudom a bez priania pozerá v ústrety budúcnosti, uvidí, že skoršie životy nie sú len logickým dôsledkom, ale preukazujú sa vplyvom novovzniknutej, skutočne vyvolanej pamäti ako realita. A k tomu je potrebné jedno: Možnosť nahliadnuť do minulosti môže byť vykúpená jedine dušou bez prianí, pokojom a ľahostajnosťou voči budúcnosti. Ak sme vo svojich citoch a pocitoch pripravení na to zažiť budúcnosť, ak svoje ja dokážeme vypojiť voči prežívaniu budúcnosti, potiaľ sme schopní nazerať do minulosti. A o čo viac človek vyvinie tento pokoj, o to viac sa blíži chvíľa, keď minulé pozemské životy budú pre neho realitou. Tak môžeme uviesť dôvod, prečo v obyčajnom ľudskom živote sa často môže hovoriť, že spomienka tu neexistuje. Táto námietka je práve taká, ako keby niekto priviedol štvorročné dieťa a povedal: Toto dieťa nevie počítať a z toho by chcel vyvodzovať, že človek teda nevie počítať! Na to by sa dalo len odpovedať: Až dieťa pôjde do školy, bude vedieť počítať. Teda človek vie počítať! Spomienka na minulé pozemské životy je vecou vývoja!

Už nepotrebujeme hovoriť: Keď si nemôžeme na ne spomenúť, nie sú nám minulé životy k úžitku! Či je nám k úžitku len to, načo si spomíname? Čo nie sú pre dieťa tiež dôležité doby, na ktoré si nepamätá? Nosíme v sebe plody minulých životov. Vyvíjame v sebe - bez nášho vedomia - v prítomnom živote to, čo máme z predchádzajúcich životov. Keď začíname sa spätne pozerať do predchádzajúcich životov, potom je tu spätná spomienka. Potom si tiež môžeme povedať, ako to bolo dobré, že sme si v skorších dobách spätne nespomínali. Keby to nastalo umelo, a človek by postavil egoizmom prestúpený život prianí a žiadostí, musel by byť jeho duchovno-duševný život vyvedený z rovnováhy, musel by sa rozpadnúť. Lebo isté prvky patria dohromady a isté prvky sa odpudzujú.