Inkarnácie Friedricha Schillera

Táto ľudská individualita bola vtelená, asi v druhom storočí po Kr. v dnešnom Taliansku, teda vo vtedajšom Ríme. Vtedy prešla všetkým, čo ako mučeníctvo prekonali tí, ktorí sa chceli v rímskej ríši pozvoľna presadiť ako kresťania. Prežila tiež najkrutejšiu nespravodlivosť a skazenosť, ktorými rímska ríša už vtedy oplývala. Na pocity tejto individuality sa vylievalo množstvo dobra a zla. A keď sa pozeráme pomocou duchovného bádania, potom nachádzame túto individualitu v búrkach života vtiahnutú do toho, čo sa vtedy v druhej polovici druhého storočia po Kr. v rímskej ríši prežívalo pri šírení kresťanstva. A práve pri tejto individualite je niečo mimoriadne dojímavé, ak zameriame na ňu pohľad. Práve u tejto individuality, ktorá skončila svoj život vo vysokom veku, že potom, čo videla toľko krajne obetovaného dobra u vznikajúceho kresťanstva a nekonečne veľa zlého vo vtedajšom rimanstve, dospela k akémusi úsudku a k otázke: Čo existuje vo svete len absolútne dobro a absolútne zlo? Pomocou imaginatívneho, inšpirovaného vedomia je možné sledovať, ako sa táto individualita potom v 11. storočí znova narodila ako žena. Vplyvom zážitkov v ženskej osobnosti vyrovnalo sa zase na jednej strane to ostré, hranaté, k čomu táto osobnosť dospela vo vysokom veku za svojho rímskeho života, zmäklo to, stalo sa to vnútorným premietavým pozorovaním dobra a zla.

Potom táto osobnosť prišla v 18. storočí znova a narodila sa ako nemecký básnik Friedrich Schiller. A teraz sa pokúsme vniknúť do Schillerovho života, ako sa vypracováva najprv k prostrednosti v poňatí života. Ako potom potrebuje Goetheho na to, aby mohol odložiť všetko, čo si priniesol so sebou z presvedčenia, že je iba dobro a iba zlo. Prečítajte si jeho drámy a pochopíte ich, keď sa takto pozriete späť na jeho predchádzajúci pozemský život. Musíme to pripisovať okolnosti, že Schiller, v ktorom ešte bolo živé to, čo prežil v rímskom živote, keď už ale prešiel ženským vtelením v stredoveku, svoju karmu v čase medzi smrťou a novým zrodením vytváral obzvlášť v saturnskej sfére. Poznať túto saturnskú sféru v jej neobyčajnej zvláštnosti a podstate, k tomu je potrebná iniciačná veda vyššieho veku. Lebo môžeme vysloviť otázku: Ako vlastne spoznáme, čo žije tu vo hviezdach, atď? Keď človek vystúpi k imaginatívnemu vedomiu, potom vidí celý svoj život vo veľkom tablo, ale vidí ho tiež rozdelený do epoch. Ak dosiahneme inšpiráciu a dospejeme zase k prázdnemu vedomiu, takže toto tablo môžeme zahladiť, potom z každej epochy niečo zažiari. Namiesto toho, aby sme videli svoj vlastný život medzi zrodením a siedmym rokom, vidíme na tomto mieste životného tablo udalosti Mesiaca: Vtedy môžeme nahliadnuť do udalostí Mesiaca. V druhej epoche života zažaruje do istej miery všetko, čo sa odohráva medzi výmenou zubov a pohlavnou zrelosťou, čo patrí do bytia Merkúra. Tento život školských rokov, videný spätne v tomto tablo, vedie nás do bytia Merkúra. Ako duchaplne v dobe inštinktívnej múdrosti na zemi boli jednotlivým planétam pridelené ich funkcie! Štatistika učí, že človek je najzdravší nie v rokoch medzi zrodením a výmenou zubov, ani nie v rokoch po pohlavnej zrelosti, ale počas školských rokov, pretože to je doba, kedy Merkúr pôsobí na človeka najviac. V ďalšej epoche medzi pohlavnou zrelosťou a približne 21.-22. rokom vidíme pochody a bytosti Venuše. Je duchaplné, že sféra pohlavia, ak začne pôsobiť, bola pridelená sfére Venuše. Potom medzi 21. a 42. rokom pôsobí slnečné bytie, medzi 42. a 49. rokom Mars, medzi 49. a 56. rokom bytie Jupitera a medzi 56. a 63. rokom saturnské bytie. A vlastne všetky súvislosti, ktoré sa tu odohrávajú a na ktorých sa podieľa Saturn v živote medzi smrťou a novým zrodením, môžeme aj ako iniciovaní vidieť až vtedy, keď sme prekročili 63. rok. Predtým môžeme sa o tomto bytí najrôznejším spôsobom dozvedať, avšak záležitosti s vlastným nazeraním môžeme vidieť až vtedy, keď sme prekročili 63. rok. Teraz pochopíme, prečo až v tomto veku Rudolf Steiner hovoril o tom, čo súvisí so saturnským bytím.

Schiller si teda svoju karmu obzvlášť vypracoval vo sfére Saturna. Vidieť toto saturnské bytie skrýva však zdrvujúci dojem najvyššieho stupňa, pretože sa toľko líši od toho, čo môžeme vidieť na zemi. Na Saturne je vo vedomí tamojších bytostí iba minulosť, vôbec nie prítomnosť. Avšak minulosť je tu sústredená veľkolepým spôsobom. Ak máme porovnávať s niečím, čo sa môže stať na zemi - prirodzene sa to nestane, ale hypoteticky by sa to mohlo stať - tu by sa mohlo povedať: Predstavte si toto: Vôbec netušíte, ako vyzeráte, viete iba, že ste. Konáte, konáte. Aj to nevidíte, až keď to minulo. Myslíte si, že idete: Nevidíte svoje vlastné kroky a pohyby, ale hneď na to sa premenia tieto pohyby na snehuliaka. A celý tento pohyb ťaháte za sebou, keď sa obzriete, a vidíte, čo ste vytvorili. Taký je život týchto zvláštnych duchov na Saturne. Nepostrehujú to, čo konajú, z bezprostredného rozhodnutia prítomnosti. Ale vidia to až vtedy, keď to minulo. Pre obyčajné vedomie je to ťažko predstaviteľné. V takom bytí sú tiež ľudské duše, ktoré s podobnou individualitou, ako je individualita Schillerova, formujú karmu. Také individuality prijímajú potom podivuhodné nazeranie do minulosti. Takže Schillerova duša, skôr ako sa r. 1759 narodila, žila v duchovnom svete s veľkolepým spätným pohľadom na všetko minulé, ktoré súvisí s vlastnou karmou. Pri vstupe na zem sa toto premení v reakcii: Zrenie minulého premieňa sa na nadšené uchopenie ideálov budúcnosti. A tak vznikli Schillerove ideály budúcnosti z jeho karmickej práce v saturnskom bytí.