Odstránenie ducha katolíckou cirkvou

Kresťanstvo čoraz viac a viac vrastalo do toho, čo je rímske. A tou mierou, ako sa s rímanstvom spája, nie je ním chápané to, čo súvisí s duchovným človekom (pneumatickým), budilo väčší a väčší odpor, keď určití gnostickí zástupcovia kresťanstva stále hovorili o tele, duši a duchu. V kruhoch, v ktorých sa kresťanstvo stalo na rímsky spôsob oficiálnym, bola snaha o potlačenie ducha, pojmu ducha. Vládol tu pocit, že človek nemá byť odkázaný na ducha, pretože tým by mohli znova ožiť názory, ktoré členili človeka na telo, dušu a ducha. A tak vývoj postupoval ďalej. Keď pozorujeme správne prvé stáročia kresťanského vývoja, zistíme, že rímskemu kresťanstvu išlo čoraz viac o odstránenie pojmu "duch." Tento vývoj vedie nakoniec k tomu, že na 8. ekumenickom koncile v Carihrade (r. 869) je vyhlásená dogma, ktorá síce vo svojom texte nehovorí tak jednoznačne, ktorá však viedla nakoniec k výkladu, že nie je kresťanské hovoriť o tele, duši a duchu, ale že kresťanské je hovoriť u človeka len o tele a duši. Formulácia ôsmeho ekumenického koncilu sprvu znela len takto: "Človek má dušu mysliacu a dušu duchovnú." Aby sa nemuselo hovoriť o duchu ako o zvláštnej bytosti, bola použitá táto formulácia: "Človek má dušu predstavivú a dušu duchovnú."

Všetko však smerovalo k tomu, aby bol duch vyňatý zo svetového názoru. S tým je potom spojené mnohé. I filosofovia prítomnosti stále ešte nehovoria o duchu, pretože sa riadia dogmou ôsmeho ekumenického koncilu! Prečo vlastne títo moderní filosofovia, aj keď sa tak priamo nevyjadrujú, popierajú ducha, to vedia práve tak málo, ako málo rímski kardináli vedeli to, na čo vlastne prisahajú, keď sa záväzovali strážiť poklad, ktorého tu už dávno nebolo. Práve tak málo sa dnes berie zreteľ na skutočné sily, na podnety uplatňujúce sa v dejinách. Takže v 9. st. bol odstránený duch a vývoj pokračoval ďalej. Ľudstvo smerovalo k tomu, aby odstránilo tiež dušu. Keď sa pozeráme na Engelsa a Marxa, týchto najdôležitejších prorokov historického materializmu, sú vlastne priamymi potomkami cirkevných otcov z 8. ekumenického koncilu. Tu máme súvislé pokračovanie vývoja. To, čo vtedy urobili títo otcovia odstránením ducha, to naširoko rozvinuli Marx a Engels vo svojom pokuse na ceste k odstráneniu duše. Podľa ich názoru už neplatia žiadne duševné impulzy, ale to, čo ženie dejiny vpred, sú len materiálne impulzy, boj o hmotné statky. To duševné, ako to bolo nimi vyjadrené, tvorí len akúsi nadstavbu základov čisto hmotného diania. Je dôležité si uvedomiť, že tieto snahy v 19 st. sú pokračovaním toho, čo bolo kedysi vykonané s ohľadom na odstránenie ducha.

Ďalší impulz na odstránenie duše sa potom uplatňuje s rozvojom moderného prírodovedeckého názoru na svet. Nemyslí sa tu prírodná veda sama o sebe, ale z nej vyplývajúci svetový názor uznávajúci ako realitu len to materiálne a všetko duševné chápajúce len ako prejav telesnosti, tento spôsob nazerania na svet je priamym pokračovaním onoho vývoja, ktorého hlavné momenty sme našli u 8. ekumenického koncilu. A uplynie sotva prvá polovica 20. st. a dôjde k realizácii toho, čo sa musí javiť ako niečo hrozné pre človeka do veci zasväteného, dôjde k takému odmietnutiu duše, ako kedysi bol odmietnutý v 9. storočí duch.

Súdny tribunál, ktorým bol Kristus v Palestíne odsúdený, pozostával hlavne zo saduceov. Čím vlastne títo boli v čase mystéria na Golgote? Boli to ľudia, ktorí by najradšej odstránili všetko, čo akokoľvek plynulo z mystérií. Boli to ľudia, ktorí mali hrôzu pred akýmkoľvek mystickými kultom. A práve oni mali v rukách súd a tiež správu vtedajšej Palestíny. Boli úplne pod vplyvom rímskeho štátu. Ich pohľad zostrený ahrimanským materializmom videl veľké nebezpečenstvo, ktoré by muselo ohroziť rímsky svet, keby sa nejako začal uplatňovať Kristov impulz v spojení s mysterijnou múdrosťou. Mali inštinktívne tušenie, že z kresťanstva vychádza niečo, čo musí viesť pozvoľna k zničeniu rímskeho sveta. Preto boli snahy zničiť všetkých, ktorí vedeli o tradícii a skutočnosti mystérií. Pre tých, ktorí neskôr chceli z romanizovaného kresťanského Ríma odstrániť ducha, by bolo nebezpečné, keby tu bolo ešte veľa tých, ktorí niečo vedeli zo starých palestínskych škôl o cestách vedúcich k duchu, ktorí by mohli podať svedectvo o tom, že človek pozostáva z tela, duše a ducha.

Lebo tým, čo vychádzalo z Ríma, malo byť založené vonkajšie usporiadanie ľudských pomerov, v ktorom duch nemal čo hľadať. Mal byť zahájený vývoj s vylúčením spirituálnych impulzov. To by nešlo, keby príliš veľa ľudí vedelo o mysterijnej interpretácii mystéria Golgoty. Inštinktívne sa cítilo, že to, čo sa malo vyvinúť z rímskeho štátu, nesmelo v sebe mať nič z ducha. Cirkev a rímsky štát medzi sebou uzavreli manželstvo. A tu nema mať duch žiadne slovo. Je dôležité si uvedomiť, že žijeme v dobe, kedy musí byť duch opäť prebudený, keď sa musíme znova ducha dovolávať, aby mohol spolurozhodovať pri ľudských záležitostiach. Teraz si už môžete predstaviť, ako to asi bude ťažké, keď veci sú tak hlboko zakorenené. Bude ešte dlho trvať, kým bude širokými kruhmi uznané, že materialistické historické bádanie je pokračovaním ôsmeho ekumenického koncilu.