Zelená farba

Ak sa necháme zelenou farbou pocitovo podnietiť, to, čo na zelenej prežijeme, musíme prirodzene prežiť aj vtedy, keď sa pozrieme na zelenú rastlinnú pokrývku zeme. To, čo prežijeme na čírej zelenej farbe, prežijeme aj u rastlinnej pokrývky zeme v dôsledku toho, že táto rastlinná pokrývka je jednoducho zelená. Musíme opomenúť všetko ostatné, čo nám táto rastlinná pokrývka inak ponúka, a budeme si všímať len zelene. Predpokladajme teraz, že si túto zeleň premietneme pred svoj duševný zrak. Keď teraz do tejto zelenej niečo namaľujeme, môžeme to urobiť najrôznejšími farbami. Pozrime sa teraz na tri farby. Jednu zelenú, druhú a tretiu zelenú. Predstavme si teraz, že do prvej zelenej namaľujeme niečo červeného, v druhom prípade namaľujeme do zelenej niečo na spôsob farby broskyňového kvetu, a do tretej namaľujeme niečo modré.

Musíme teraz priznať, že čisto pocitovo sa tým, čo sme tu urobili, udialo v týchto troch prípadoch niečo celkom rozdielneho, a že tu je určitý pocitový obsah, keď v zeleni použijeme tieto tri rozličné farby. Teraz skúsme nejakým spôsobom vyjadriť pocitový obsah, ktorý sa nám tu objavuje pred duševným zrakom. Aby sme sa dostali k opisu, musíme si to vyfantazírovať. Takže v prvom prípade obrazne nakreslime na lúke červených ľudí, v druhom broskyňových, v treťom modrých.

Predstavme si, že by sa nám naskytol tento pohľad: po zelenej lúke by išli červení ľudia, ľudia farby broskyňového kvetu a modrí ľudia! Každý obraz vyvoláva iné pocity. Ak uvidíme prvý obraz, povieme si: Títo červení ľudia, ktorých tu v tej zeleni vidím, tu na tej zelenej lúke, mi celú tú zelenú lúku oživujú. Lúka je ešte zelenšia vďaka tomu, že po nej idú tí červení ľudia. Vďaka tomu, že v nej idú červení ľudia, je tá zeleň ešte sýtejšia, ešte živšia. A ja dostanem zlosť, keď sa pozriem na týchto červených ľudí. Veď je to nezmysel, poviem si, veď to vôbec nie je možné. Vlastne by som tých červených ľudí musel namaľovať ako blesky, museli by sa pohybovať. Nepohybujúci sa červení ľudia na zelenej lúke totiž vo svojom pokoji rozčuľujú, oni sa totiž pohybujú už len svojou červenou farbou, oni na tej lúke spôsobujú niečo, čo vlastne nie je možné zachytiť v pokoji. Musím sa teda dostať do úplne určitých pocitových komplexov, ak vôbec chcem uskutočniť takú predstavu.

U druhej zelenej to ide celkom dobre. Ľudia, ktorí majú farbu broskyňového kvetu, tu môžu stáť bez pohybu aj celé hodiny a nijako mi to nebude vadiť. Takže vo svojom pocite zisťujem: Títo ľudia farby broskyňového kvetu nemajú vlastne žiadny osobitný vzťah k lúke, oni tú lúku nepodnecujú, nerobia ju zelenšiu než je, sú voči lúke úplne neutrálni. Môžu stáť, kde chcú, na tej lúke mi nevadia.

Ak sa pozriem na modrých ľudí na zelenej lúke, tak mi modrá farba tých ľudí celú zelenú lúku utlmí. Lúka je vo svojej zelenosti ochromená. Ona ani nezostane zelená. Skúsme si vo fantázii predstaviť modrých ľudí, ako chodia po zelenej lúke, ako sa tu prechádzajú. Tá lúka prestáva byť zelenou, berie na seba niečo z tej modrej, stáva sa sama modrastou, prestáva byť zelenou. A keď sa tu tí modrí ľudia budú dlho zdržiavať v tej zeleni, tak už si to vôbec neviem ani predstaviť. Budem mať potom takúto predstavu: tam niekde musí byť priepasť a tí modrí ľudia mi tú lúku berú, nesú ju preč a hádžu ju do tej priepasti. Ide to tak ťažko, že to tak vôbec nemôže zostať; zelená lúka totiž vôbec nemôže zostať, ak tu stoja modrí ľudia, oni ju berú so sebou, odvádzajú ju preč. To je zážitok farieb.

Rastlinná zeleň

Máme obvykle vo zvyku pozerať sa na rastlinnú zeleň ako na osobitosť rastliny. Niečo natoľko spojené s podstatou nejakej veci ako zelenú farbu s rastlinou vlastne inde nepociťujeme. Nepociťujeme žiadnu nevyhnutnosť, že by isté zvieratá, ktoré sú zelené, mohli tiež byť skutočne len zelené, vždy máme takú podvedomú myšlienku, že by mohla byť aj iná než zelená. Avšak u rastliny máme predstavu, že zelená k nej patrí, že zelená je pre ňu niečím osobitým. Vieme, že z duchovno-vedeckého hľadiska existuje rastlina díky tomu, že má vedľa fyzického tela éterické telo, ktoré je tým, čo v rastline žije. Avšak toto éterické telo nie je zelené. Podstata, ktorá robí rastlinu zelenou, je založená vo fyzickom tele rastliny. Vo svojej nerastnej časti sa voči nám rastlina prejavuje svoju zeleňou. Éterické telo je sfarbené inak, ale voči nám sa prejavuje nerastnou zeleňou rastliny.

Ak budeme rastlinu pozorovať s ohľadom na jej éterické telo v celej jej zelenosti, potom musíme povedať, že ak postavíme na jednu stranu vlastnú podstatu rastliny, teda jej éter, a na druhú stranu (ak to abstraktne oddelíme) jej zelenost, potom to bude tak (ak tú zelenost z rastliny vyberieme), ako by sme robili len obraz niečoho. V tom, čo sme tu ako zeleň vytiahli z éterična, máme vlastne len obraz rastliny, a tento obraz je osobitosťou rastliny nutne zelený. Získame teda vlastne zelenost v obraze rastliny. A keď rastline pripisujeme zelenú farbu ako niečo úplne podstatné, musíme obrazu rastliny pripísať túto zelenosť, a v zelenosti musíme hľadať osobitú povahu rastlinného obrazu. U rastliny je podstatou život, zelená farba je obrazom. Môžeme povedať:

Zelená predstavuje mŕtvy obraz života

Tak ako môžeme povedať, keď sa pozeráme na fotografiu nejakého človeka, že je to jeho fotografia, tak môžeme povedať, že zelená farba predstavuje mŕtvy obraz života. Nereflektujeme tu iba subjektívny dojem, ale prichádzame na to, že zeleň je mŕtvym obrazom života.