Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta

Doteraz hovorili evanjelia k ľuďom vnútorne. Mali uchopiť duše. Preto tiež bolo možné sa uspokojiť s vierou, nepokročiť k vedeniu. Ale táto doba prešla. Dnes má Kristus v úmysle to, aby kráľovstvo o ktorom povedal - "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta", vošlo do tých častí ľudskej bytosti, ktoré nie sú z tohto sveta, ktoré sú zo sveta iného. Lebo v každom z nás spočíva časť človeka, ktorá nie je z tohto sveta. A táto časť musí hľadať to kráľovstvo, o ktorom Kristus povedal, že nie je z tohto sveta.

Kristus nie je len vládcom ľudí, ale ich bratom, ktorý chce byť dotazovaný vo všetkých jednotlivostach života. Pýtať sa - čo na to hovorí Kristus? Niektorí hovoria, že sa na to pýtajú, ale bolo by božským rúhaním veriť, že tak ako sa dnes otázky kladú, sú skutočne dávané Kristovi. A táto doba musí prísť, nesmie byť vzdialená, kedy ľudská duša vo svojej nesmrteľnej časti u niečoho, čo chce založiť, bude sa Krista pýtať: Má sa to stať, nemá sa to stať? Kedy ľudská duša vidí v jednotlivom prípade vedľa seba Krista ako milujúceho spoločníka a dostáva sa jej útechy, sily od Krista a tiež vysvetlenie toho, čo sa má stať.

Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale má v tomto svete pôsobiť a ľudská duša musí byť nástrojom kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Ľudstvo sa musí učiť dávať Kristovi otázky. Ako sa to má stať? Tým, že sa učíme jeho reč. Kto nazerá hlbší zmysel duchovnej vedy, vidí v nej nielen teoretické poznanie o článkoch ľudskej prirodzenosti, karme, reinkarnácii atď. ale hľadá v nej tiež zvláštnu reč, určitý spôsob vyjadrovania o duchovných veciach. A že sa učíme duchovnou vedou vnútorne v myšlienkach hovoriť s duchovným svetom, to je oveľa dôležitejšie, než osvojovanie si teoretických myšlienok. Lebo Kristus je u nás až do konca zemských časov. Jeho reč sa máme učiť. A touto rečou - nech sa zdá akokoľvek abstraktná - ktorej pomocou počujeme o Saturne, Slnku atď., o rôznych tajomstvách vývoja sa učíme reči, do ktorej môžeme vlievať otázky, ktoré kladieme duchovnému svetu. A keď sa naučíme správne v reči tohto duchovného života vnútorne hovoriť, potom sa vyvinie to, že Kristus stojí vedľa nás a dáva nám odpoveď.

Prečo sa zaoberáme duchovnou vedou? Je to akoby sme sa mali učiť slovník tej reči, ktorou prichádzame ku Kristovi. A kto sa namáha učiť sa myslieť o svete, ako sa namáha duchovná veda, aby podľa nej nahliadol do svetových tajomstiev, k tomu pristúpi postava Krista a stane sa mu veľkou silou, v ktorej bude žiť. Preto si osvojujme duchovnú vedu nie iba ako náuku, ale ako reč, a potom čakajme až v tejto reči nájdeme otázky, ktoré smieme položiť Kristovi. A on iste odpovie! A najbohatšie duševné sily, posílenie duše si odnesie ten, kto z duchovnej hlbiny, v ktorej spočíva vývoj ľudstva v tejto dobe, bude vnímať odpovede Krista, ktoré chce dať v najbližšej budúcnosti tomu, kto ho hľadá.