Podstata žltej farby

Zoberme si celú vnútornú podstatu žltej, ak nanesieme žltú ako plochu. Žltá nanesená ako plocha s ohraničením je vlastne niečo odporného, ​​človek to v podstate neznesie, pokiaľ má umelecký cit. Duša neznesie žltú plochu, ktorá je ohraničená. Tam, kde sú hranice, musí byť žltá slabšia, potom ešte slabšia, skrátka, musíme mať sýto žltú uprostred a tá musí vyžarovať proti slabo žltej. Inak si žltú vlastne vôbec nemôžeme predstaviť, ak ju chceme prežiť v jej vlastnej podstate. Žltá musí vyžarovať, musí byť uprostred nasýtená a musí vyžarovať, musí sa rozširovať, a ako sa rozširuje, musí byť menej sýta, musí slabnúť. Žltá chce byť svojou vlastnou povahou na okrajoch čím ďalej slabšia, chce vyžarovať. To je tajomstvo žltej farby.

Keď prijmem žltú farbu, dotkne sa ma tak, že vo mne vnútorne žije ďalej. Žltá nás obveseľuje. Byť veselý, to ale v podstate znamená naplniť sa vo vnútri väčšou vnútornou duševnou živosťou. Žltou sme teda ladení viac smerom k nášmu ja. Inými slovami: sme preduchovňovaní. Ak si vezmeme žltú v jej prapodstate, ako sa smerom von rozplýva, a predstavím si, že sa leskne (pretože je to lesk) k nášmu vnútru, a keď sa v našom vnútri zaleskne ako duch, potom si musíme povedať:

Žltá je lesk (jas, žiar) ducha.