Liečebná pedagogika

Pri hľadaní zmysluplnej životnej úlohy po prvej svetovej vojne sa rozhodli traja mladí muži, Albert Strohschein, Siegfried Pickert a Franz Löffler venovať sa v Jene starostlivosti o psychopatické deti a ich výchove. Obrátili sa s prosbou o radu na Steinera, ktorý im dal k dispozícii svoje duchovnovedné poznatky. Na svojej ceste navštívil 17. a 18. júna ich práve zariadený výchovný domov na Lauensteine u Jeny, hovoril s vedúcimi o každom jednotlivom dieťati, ktoré mu predviedli, a zo svojich poznatkov o ráze choroby a osudových súvislostiach dával rady pre pedagogickú a terapeutickú starostlivosť. Na jeho návrh dostal domov označenie "Liečebný a výchovný ústav pre deti vyžadujúce duševnú starostlivosť". Od tej doby patria slová "vyžadujúce duševnú starostlivosť" ako označenie pre deti, ktoré s námahou spájajú svoju d uchovno-duševnú zložku úplne s pozemským telom, k slovnému pokladu anhroposofickej liečebnej pedagogiky a objavujú sa v označení mnohých ústavov pracujúcich v zmysle Steinera.

Od 25. júna do 7. júla 1924 mal potom Steiner v Dornachu "Kurz liečebnej pedagogiky" pred malým kruhom budúcich liečebných pedagógov a lekárov. Tento kurz nazval neskôr lekár Dr. Karl König, zakladateľ známeho Camphillského hnutia v Anglicku, "katechizmom pre nastávajúcich liečebných pedagógov". V antroposofickej liečebnej pedagogike pôsobia vychovávatelia, ktorí sú pre to vyškolení v osobitnom štúdiu liečebnej pedagogiky, vždy spolu s lekármi.

Z praktických začiatkov na "Lauensteine", v osobitnej triede vedenej Dr. Karlom Schubertom v Slobodnej waldorfskej škole vo Stuttgartě a v detskom domove "Sonnenhof" v Arlesheime, kam lekárka Dr. Ita Wegmanová tiež prijímala psychopatické deti, vzniklo školením na základe tohto kurzu steinerovské hnutie pre liečebnú pedagogiku, ktoré sa neskôr rozšírilo po celom svete. V mnohých krajinách sú výchovné domovy pre deti vyžadujúce duševnú starostlivosť, a to, čo tam vykonávajú obetaví pedagógovia v odbore liečebnej pedagogiky v spolupráci s lekármi a liečebnými eurytmistkami, je mimoriadne. Samozrejme je veľa detí, ktoré sú tak postihnuté, že sa ošetrovatelia musia uspokojiť so starostlivosťou a zmiernením, ideálne je však, kde to ide, vyliečenie a je ho niekedy dosahované aj v prípadoch, kde obvyklá medicína považuje taký výsledok za vylúčený. Steiner popisuje vo svojom životopise, ako sa mu ako vychovávateľovi podarilo v jednej viedenskej rodine úplne vyliečiť prostriedkami liečebné pedagogiky chlapca veľmi obmedzeného v telesnom a duševnom vývoji, a Steinerov žiak, pedagóg Rudolf Grosse, rozpráva o podobnom prípade.

Antroposofia je prameňom mnohých impulzov pre ozdravenie mnohých oborov ľudskej činnosti i spoločnosti vôbec. Cieľom praktického snaženia antroposofov je zdravie človeka, chápané tiež ako vývoj ľudskej individuality. Tak tomu je nielen v prípade antroposoficky inšpirovaného lekárstva, farmácie alebo poľnohospodárstva, ale i v prípade výchovy, pedagogiky. Tá by, ako ju chápe antroposofia, nemala slúžiť v prvej rade predávaniu poznatkov, ale zdravému vývoju osobnosti vychovávaného.

Liečebná pedagogika si potom kladie za cieľ pôsobiť ozdravne na ľudských jedincov už nejakým spôsobom chorých, mentálne zaostalých, hendikepovaných. Pre plnohodnotný a zdravý život človeka má veľký význam umenie, ktoré tiež hraje v liečebnej pedagogike dôležitú úlohu. Avšak umením budúcnosti, ktorému sa musíme všetci učiť, keď chceme byť skutočne ľuďmi, je budovanie ľudských spoločenstiev. Práca a život s postihnutými, budovanie komunít, v ktorých žijú rôzni ľudia, má veľký sociálno - terapeutický účinok na všetkých zúčastnených, aj pre tých tzv. zdravých, normálnych.

Liečebná pedagogika pretože vníma človeka v jeho celistvosti, sa snaží pôsobiť na tú časť, ktorá nie je dostatočná, vždy z toho článku bytosti, ktorý je zdravý. Duch nikdy ochorieť nemôže. Duša sa môže dostať do mnohých tlakov, takže nemusí v telesnosti úplne prebývať. A telo môže ochorieť z mnohých príčin. V chorobe sa môžu prejaviť niektoré vlastnosti charakteru a my máme možnosť pracovať na našich vlastnostiach tým, že liečime svoju chorobu. Alebo náš život zmení úraz a my sa musíme orientovať novým smerom. Alebo sa s už chorým telom narodíme a potom sme výzvou pre našich rodičov a naše okolie.

Hitler sa chcel zbavovať všetkých, ktorí by kazili čistú rasu. Dnes ekonómovia počítajú, koľko život postihnutého stojí. Sú snahy klonovať človeka. Človekom zostáva ten, kto začne žiť z ducha a myslí na druhých nie ako na objekty užitočné a neužitočné, ale ako na tých, ktorí majú spoločný pôvod s ním, idú cestou svojho osudu a vracajú sa spolu s ním do oblasti Ducha, kde sú doma. Tento postoj umožňuje vstúpiť na cestu ľudskosti, bez toho, aby bolo vlastným motívom konanie dobrých skutkov alebo vylepšovanie si svojho profilu v transcedentne. Služba ľudstvu je úplne samozrejmou a umožňuje u každého človeka, nech by bol nemohúcim, ktorý nehovorí (snáď iba očami), vidieť mohutnosť duchovnej bytosti, ktorá si zvolila práve tento osud.

Liečebná pedagogika nevníma hendikepovaných ako objekty starostlivosti, ale ako plnohodnotné bytosti, ktoré majú svoje zvláštnosti, a od ktorých sa môžeme mnohému naučiť. Používa viaceré terapie - maľovanie, modelovanie, práca s drevom, liečebná eurytmia, ale zároveň pracuje v úzkom vzťahu s medicínou, ktorá dokáže v organizme posilovať to, čo má byť posilnené, a potlačiť to, čo neprimerane bujnie. Zároveň je v liečebnej pedagogike používaná rehabilitácia telesných funkcií, masáže, cvičenia, Bothmerova gymnastika, hipoterapia a ďalšie.

Liečebným efektom je prispôsobené i celé prostredie. Farebnosť prostredia vychádza zo znalosti liečebných efektov jednotlivých farieb, zo sily pôsobnosti prírodných materiálov a z terapie prácou, ako je tkanie, práca s domácimi zvieratami atď. Pre liečebnú pedagogiku i sociálnu terapiu je dôležité, aby deti i dospelí poznali proces, na ktorého časti sa podieľajú. Napr. jeme chlieb. Deti zažijú prípravu chleba od siatia na políčku cez zber úrody, mlátenie, mletie až po pečenie.

Liečebná pedagogika sa snaží posilniť to, čo bolo zoslabené, a zmierniť to, čo u dieťaťa je v miere, ktorá by škodila jemu i druhým. Z duchovného pohľadu je dieťa vedené k tomu, aby z neho vyrástol pokiaľ možno celý človek.

Sociálna terapia bola v minulosti orientovaná len na dospelých hendikepovaných. Takto telesne či duševne postihnutí žijú v menších či väčších spoločenstvách, kde s nimi dobrovoľne toto spoločenstvo vytvárajú zdraví ľudia a obe strany sa vzájomne dopĺňajú a učia. Väčšinou majú tieto spoločenstvá vlastné dielne, vlastnú farmu. Príkladom týchto spočenstiev sú camphilly.