Vývoj ja

Čo vytvárajú ľudia vyššieho zo svojho ja? Po prvé je to logické myslenie. Je to niečo, čo človek k veciam pridáva. Keď človek iba nepozoruje vonkajší svet, ale tvorí si myšlienky o vonkajších dejoch, potom žije človek v logike. Táto logika je niečo, čo sa skrz človeka dostáva k veciam. Keď sa človek oddáva tejto pravej logike, vytvára ja nad seba sama.

Po druhé tvorí ja nad seba samého, keď vyvíja zaľúbenie či neľúbosť z krásneho, vznešeného, humorného, komického, skrátka z toho, čo človek vytvára sám. Povedzme, že uvidíte vonku vo svete niečo, čo vám pripadá hlúpe. Smejete sa topmu. Že sa tomu smejete, vôbec nezávisí na vašej karme. Mohol by k tomu prísť hlupák, tomu by mohlo pripadať chytré práve to, čomu vy sa smejete. To je niečo, čo vyplýva z vlastného zamerania vás samých. Alebo povedzme, že vidíte nejakého hrdinu, ktorého napadá svet, ktorý sa najprv ubráni, ale nakoniec predsa len tragicky podľahne. To, čo tu vidíte, je určené karmou, ale čo cítite ako tragiku, je nové. Nutnosť myslenia je to prvé, zaľúbenie, neľúbosť je to druhé.

To tretie je spôsob, ako sa cítite nútení konať pod vplyvom pomerov. Ani to nie je podmienené len karmicky, ako sa cítite nútení konať, ale vaším vzťahom k veci. Dajme tomu, žeby boli na jednej strane dvaja ľudia k sebe vzájomne postavení, žeby boli svojou karmou určení niečo spoločne urobiť. Ale zároveň by vývoj jedného pokročil ďalej ako vývoj iného. Ten jeden, ktorý ďalej pokročil, to urobí, ten druhý to urobí neskoršie. Ten jeden vyvinie dobrotu srdca, ten druhý to nebude spolupreciťovať. Tak prichádza k vývoju niečo nové. Nesmieme všetko pokladať za podmienené, ale závisí to na tom, či sa necháme alebo nenecháme vo svojom jednaní viesť zákonmi spravodlnosti a slušnosti. Neustále nové veci sa pridávajú k našej morálke, k spôsobu nášho plnenia povinností a nášmu mravnému úsudku. Zvlášť v našom mravnom úsudku spočíva to tretie, čím človek prekonáva seba, čím sa ja stále viac pozdvihuje. To zapracováva naše ja do nášho pozemského sveta a nezaniká to, čo je tak zapracované do Zeme. Čo ľudia vytvárajú od epochy k epoche, od časového obdobia k časovému obdobiu ako výsledky logického myslenia, estetického usudzovania, plnenia povinností, to tvorí plynulý prúd, to poskytuje hmotu a látku, do ktorej sa ukladajú Duchovia osobnosti vo svojom dnešnom vývoji.

Tak prežívame svoj život, tak sa sami vyvíjame. A zatiaľ čo sa vyvíjame, pozerajú na nás Duchovia osobnosti a neustále sa nás pýtajú: Dáš mi niečo, čo môžem potrebovať k svojmu vlastnému vývoju? A čím viac myšlienkového obsahu, myšlienkového bohatstva človek vyvíja, čím viac sa pokúša zjemniť svoj estetický úsudok, plniť svoju povinnosť v tom, čo vyplýva z karmy, tým viac potravy majú Duchovia osobnosti, tým viac im obetujeme. Vyvíjame sa k tomu prijať stanovisko, ktoré zaujímajú tí najpokročilejší, ktorí sa duchovným školením dostali tak ďaleko, že majú pred sebou ideál: Keď myslím, nemyslím, aby som sa uspokojil, ale myslím, aby z toho čerpali Duchovia osobnosti. Pokladám na obetný oltár Duchov osobnosti svoje najlepšie, najkrásnejšie myšlienky, aby to mohlo byť ich potravou. A čo môžem zastávať ako cnosti, zastávam preto, aby som prinášal obeť a obstarávam potravu pre Duchov osobnosti.