Tri duševné zložky - Myslenie - Cítenie - Chcenie

Človek ako pozemská bytosť zahŕňa po duševno-telesnej stránke tri zložky: myslenie, cítenie a chcenie. Najdôležitejšou časťou toho, čím sa človek včleňuje do pozemského bytia je myslenie. Dáva človeku plnú jasnosť o svete. Cit je oproti jasnému mysleniu temný a neurčitý. A tým viac potom chcenie: veď hlbiny ľudskej bytosti, z ktorých chcenie vyviera, sú pre bežné pozorovanie úplne nedostupné.

Chcenie je nevedomé. Rozhodneme sa, povedzme, vziať stoličku a dať ju na iné miesto. Máme teda myšlienku preniesť stoličku z jedného miesta na druhé. To uvidíme v predstave. A to, čo spočíva v našej predstave, potom prejde pre nás neznámym spôsobom dolu, do krvi a do svalov. Čo sa potom deje v krvi, svaloch a nervoch, zatiaľ čo ideme, stoličku zdvihneme a nesiete ju na miesto, to máme opäť len v predstave. Predstavujeme si to. Ale vlastná vnútorná aktivita pre nás zostáva nevedomá. V myšlienkach je pre nás zrejmý zase až výsledok. Chcenie je tak počas bdelej činnosti tým najnevedomejším. Počas bdelej činnosti zostáva chcenie celkom v temnote. A o tom, čo sa deje v chcení, ak sa vyjde z myšlienky, vlastne vieme rovnako málo ako o tom, čo sa s nami deje od zaspania do prebudenia. Vnútornú povahu chcenia aj počas bdenia zaspávame. Len predstavovanie, myslenie je tým, čo vnáša jasnosť do ľudského pozemského života.

Cítenie sa nachádza medzi chcením a myslením. A tak, ako sa medzi spánkom a bdením nachádza snívanie ako neurčité, chaotické predstavovanie, tak sa medzi chcením a predstavovaním nachádza cítenie, a je to vlastne bdelé snívanie duše. To, z čoho teda musíme vychádzať a čo je nám najbližšie, je predstavovanie, myslenie. Ako ale toto myslenie prebieha v obvyklom pozemskom živote? V celom našom ľudskom pozemskom bytí hrá značne pasívnu úlohu. Od prebudenia až do zaspania sa človek oddáva vonkajšiemu svetu. Necháva na seba doliehať zmyslové dojmy a s týmito zmyslovými dojmami sa potom spájajú predstavy. Zmyslové dojmy potom opúšťame, respektíve zmyslové dojmy opúšťajú nás. V duši ostávajú predstavy, ktoré sa zvoľna premieňajú v spomienky. V týchto predstavách, ktoré v obvyklom živote získavame, nie je obsiahnuté nič iné ako len to, čo sa do duše dostalo z vonkajšieho sveta, zo zmyslového pozorovania. Len sa niekedy úprimne, nezaujato pozrime na to, čo si nesieme v duši, zistíme, že to bolo vyvolané nejakým vonkajším dojmom. Aby sme prešli od pasívneho myslenia k vnútornej aktivite myslenia, je možné sa venovať vhodným meditáciám, kedy miesto, aby sa človek nechal k predstave podnietiť zvonka, vezme predstavu, ktorú vyzdvihol čisto zvnútra, a postaví ju do stredu vedomia.