Čomu vďačíme za svoju inteligenciu?

Ktorej skutočnosti vďačíme za to, že sme sa my, ľudia, stali inteligentnými? Ktorú zvieraciu podobu sme vylúčili, aby sme nadobudli inteligenciu? Hoci sa to zdá zvláštne, predsa je pravdou, že keby okolo nás neboli kone, nikdy by si človek nemohol osvojiť inteligenciu. V skoršej dobe to človek ešte cítil. Všetky vzťahy náklonnosti, ktoré sa prejavujú medzi niektorými rasami a medzi koňmi, majú svoj pôvod v cite, ktorý sa dá porovnať s tajuplným pocitom lásky jedného pohlavia k druhému, v určitom pocite vďaky za to, čo má človek vďaka tomuto zvieraťu. Preto mal kôň ihneď, keď začala v staroindickej dobe nová kultúra, tajuplnú úlohu v náboženských obradoch, v bohoslužbe. Aj všetky ľudové zvyky zo života koní sa odvodzujú od tejto skutočnosti.

Rozhliadnite sa po národoch, ktorí ešte boli blízko starému jasnozreniu, ako napr. starí Germáni, a uvidíte, ako pred svojimi domami umiestňovali lebky koní, vedie vás to naspäť k vedomiu, že človek vyrástol nad neinteligentný stav tým, že túto formu vylúčil. Je tu hlboké povedomie, že s tým súvisí nadobudnutie ľudskej rozumovosti. Človek vyrástol z podoby, ktorá takmer mala ešte v sebe to, čo je stelesnené v koňoch. A v postave kentaura zobrazilo umenie človeka, ako bol spojený s koňom, aby nám pripomínalo vývojový stupeň človeka, z ktorého vyrástol, z ktorého sa ťažko vymanil (oslobodil), aby sa stal dnešným človekom. Človek si preduchovní inteligenciu. Čo je dnes iba rozumom, obyčajnou chytrosťou, pozdvihne sa po veľkej vojne všetkých proti všetkým k múdrosti, k spiritualite.