Intelektuálny vývoj prebieha do dvadsiateho ôsmeho roku

V skorších dobách bol človek inak vychovávaný. Pri predchádzajúcej výchove sa bral oveľa viac ohľad na citový život. Tento čisto intelektuálny život vznikol vlastne iba v posledných štyroch až piatich storočiach. Pritom sa neberie do úvahy, že človek je mnohočlenná bytosť. Intelekt u človeka je veľmi vzdelávateľný, môže sa vyvíjať, ale bohužiaľ nie je celý život schopný vývoja, a obzvlášť v našich dnešných časoch. Je viazaný na hlavu človeka a hlava zostáva schopná vývoja nanajvýš do dvadsiatich ôsmich rokov života. Človek potrebuje žiť svoj život na zemi trikrát dlhšie, než je jeho hlava schopná vývoja. Isteže sme vo svojej mladosti schopní intelektuálneho vývoja, ale len asi do dvadsiateho ôsmeho roku. Náš ostatný organizmus zostáva schopným vývoja po celý zostávajúci život, vyžaduje od nás stále niečo po celý život. To, čo sa dnes dáva ľuďom len poznaním hlavy, nie je poznanie srdca. Možno nazvať vedomím srdca to, čo hovorí k celému organizmu, vedomím hlavy to, čo je len intelektuálne a hovorí len k hlave. Avšak hlava musí byť so srdcom v neustálom vzájomnom vzťahu, a to aj mravne, aj duševne. To dnes bohužiaľ nemôže nastať, pretože dávame svojim deťom len niečo pre hlavu a tak málo pre srdce, vlastne pre celý ostatný organizmus. Človek oslávi tridsiate piate narodeniny a má nanajvýš vedenie hlavy, má, keď sa ozvú, spomienky len na vedenie hlavy, ktoré nasáva. Spomenie si čisto intelektuálne na to, čo si osvojil. Ale spýtajte sa, či dnešné vyučovanie je schopné, aby dosiahlo to, že si neskôr v živote spomíname vo svojej pamäti nielen na to, čo sme sa naučili, ale že sa láskyplne s citom vraciame do toho, čo sme prijali v mladosti, že naozaj ešte máme niečo z toho, čo nás naučili, takže si to môžeme znova osviežiť. Avšak ideálom duchovnej vedy vo výchove sa musí stať to, aby sme si nielen spomínali. Dnes sa nerobí ani to. Urobili sme skúšku a vzápätí zabudneme, čo sme sa nabifľovali.

Zoberme si však prípad, že si ľudia spomenú. Sú potom školské roky rajom, do ktorého sa radi vraciame? Vráťte sa naspäť tak, že si poviete: Keď myslím naspäť, žiari mi sem ráno života, a keď som teraz zostarol, skrze môj vek sa to vo mne premieňa na niečo nové, osvojil som si to tak, že to môžem premeniť, nielenže si na to spomínam, premieňam to, stáva sa to pre mňa niečím novým. Obsah ľudskej duše ožije, keď antroposofické zásady obnovia našu všetku výchovu, našu všetku duchovnú kultúru. A účinky predčasného starnutia sa potom medzi ľuďmi stanú vzácnejšími a vzácnejšími. Kto sleduje vývoj ľudstva, ten vie, že pred 15. storočím neboli najstarší ľudia takí starí, ako sú dnes starí už tí najmladší. Stareckosti pribúda strašnou mierou. Tomu sa dá urobiť prietrž len tým, že nastane práve táto nálada, že v mladosti dostaneme to, čo môžeme v starobe premeniť, čo sa pre nás môže stať novým, na čo si budeme nielen spomínať, ale čo premeníme, pretože sa budeme rozpomínať na raj. To vnesie duchovná veda ako skutočný oživujúci elixír do bezprostredného života. Škola sa stane niečím úplne iným. Škola sa stane miestom, kde si uvedomíme, že sa tu máme starať o celý život človeka. To, čo sa poskytne dieťaťu, prejaví sa totiž v starobe úplne iným spôsobom. Deťom sa budú podávať určité veci takou formou, aby sa, povedzme, učili vzhliadať k niečomu s obdivom, s úctou. To sa v starobe opäť prejaví. V strednom veku to zostane viac-menej bokom, v starobe sa to prejaví tým, že nám to dá silu pôsobiť dobre na deti.