Bdelosť

Sme bdelí len čiastočne. Keď vnímame, vytvárame si predstavy, sme bdelí. Keď cítime, snívame. Naše city nežijú v našom vedomí silnejšie ako naše sny, a naše vôľové impulzy dokonca zaspíme. V predstavách vieme, ako si spomíname na sny, avšak v obyčajnom vedomí ani nevieme, ako pôsobí vôľa, keď napr. zdvihneme ruku. Pri cítení snívame, pri chcení spíme. Okolo nás, ako cítiacich a chcejúcich bytostí, je svet ducha, do ktorého v obyčajnom vedomí nevidíme. Sme z tohto sveta vnímaním a myslením vytrhnutí.

Pretože vnímame a myslíme a užívame fyzický svet, nevieme, že uprostred medzi nami putujú zosnulí. Človek, keď sa počas života vyvíjal, prejde bránou smrti. So zemským bytím zostáva spojený, vlákna vedú od neho do zemského bytia. Nemôžeme cítiť ani chcieť bez toho, aby do nášho cítenia a chcenia pôsobili tí zomrelí, ktorí s nami boli na zemi karmicky spojení. Uvedomenie toho, čo sa tu živým spôsobom vidí ako pre zem nepremárnený život, o ktorom by sme sa inak domnievali, že prepadol do ničoty, to dáva duchovná veda. V tom spočívajú aj duchovné vlohy človeka Východu. Stredoeurópske národy majú za úlohu získať do 4. tisícročia všetko to, čo človek môže vedome zo slobody svojej duše vytvoriť. K tomu však musí byť vonkajšia hmotná skutočnosť preniknutá duchom.