Pavlov človek duševný a duchovný

Pavol rozlišoval medzi človekom duševným (psychickým) a duchovným (pneumatickým). Nimi mienil dušu a ducha ako im rozumieme i my, keď hovoríme o článkoch ľudskej prirodzenosti. A práve toto rozlišovanie duše a ducha sa postupom doby západnému nazeraniu viac-menej stratilo. Avšak mystérium na Golgote vo svojej podstate nemožno postihnúť, keď sú nám pojmy ako duša a duch neznáme.

Duševný človek je tvorený pri vzniku človeka a zostáva po jeho smrti. Jeho osud je závislý na tom, ako ďaleko môže duša zostať spriaznená s kráľovstvom nebeským. Duch žije v opätovných životoch. Duch je závislý na tom, aké fyzické telá nachádza pri svojich opätovných pozemských životoch. Na jednej strane sa dole uskutočňuje dedičná línia. Pri tom duch spolupôsobí. Avšak dedičná línia je pretkaná fyzicky zdedenými vlastnosťami. S akými vlastnosťami sa duchovia, ktorí sa stelesňujú, pri svojich opätovného inkarnáciách stretávajú, to závisí na tom, ako ľudstvo vo vývoji stúpa alebo upadá (degeneruje). Z ducha nie je možné urobiť telo takým, akým by sme ho chceli mať. Môžeme si len voliť také telá, ktoré sa k duchu, ktorý sa chce vteliť, relatívne najlepšie hodia.

Keď chceme pozorovať dušu, potom potrebujeme cestu k onej bytosti, ktorú nazývame Kristom, ktorú nemožno nájsť v prírode, hoci k nej má vzťah. Krista musíme hľadať v dejinách ako dejinnú bytosť. Sebepozorovaním sa potom obracia k duchu a k jeho opätovným pozemským životom. Pozorovanie kozmu a prírody vedie k všeobecnej božskej podstate. Pozorovanie skutočných dejín vedie k poznaniu Krista, ak ideme len dostatočne ďaleko, k poznaniu, ktoré potrebujeme, ak sa chceme niečo dozvedieť o osude duše. Vnútorné nazeranie, duchovné prežívanie, vedie k poznaniu duchovnej bytosti v opätovných pozemských životoch a vedie, keď je spojené s tým, v čom žije, so spirituálnom, vedie k nazeraniu na Ducha svätého. Trichotómia: telo, duša a duch je základom cesty, ktorou musíme ísť, ak sa chceme skutočne vo svete správnym spôsobom vyznať.