Udalosť u Damašku

Šavol ako zasvätenec židovských mystérií vedel, že sa veľká aura - Ahura Mazda, - raz spojí so Zemou, zdráhal sa však uveriť, že by táto bytosť mohla skončiť na potupnom kríži. Neveril, že tento veľký duch prebýval na Zemi v Ježišovi z Nazaretu. Až keď sa pred bránami Damašku stal jasnovidným, uvidel v zemskej aure Krista - ducha, živého Krista, ktorého skôr v nej vidieť nebolo možné. Vtedy si povedal: Ano, čo bolo predpovedané, že sa zmení aura Zeme, to teraz nastalo! - a zo Šavla sa stal Pavol.

Seba označil sám apoštol Pavol ako predčasne narodeného, ktorý sa tak stal milosťou jasnovidným. Predčasne narodený, teda ešte nie úplne vyzretý, nepokleslý tak hlboko do hmoty a menej spojený s fyzickým telom. Kto sleduje cestu kresťanstva, ten vie, že Pavol je najdôležitejšia osobnosť, ktorá najviac prispela k jeho rozšíreniu. Okultná skutočnosť, nadzmyslová udalosť Pavla obrátila. Uvidel obraz živého Krista v astrálnom svete, v aure Zeme. Vtedy, keď sa aura Zeme zmenila, a od tej doby je zmenená, keď krv tiekla z rán Vykupiteľových sa uskutočnilo to, čo je vtajené do slov Jánovho evanjelia: "Kto je môj chlieb, šliape po mne nohami." Kristus sa od toho okamžiku stal duchom Zeme, planetárnym duchom a táto Zem je Jeho fyzickým telom.