Pôvod európskeho obyvateľstva

Európske obyvateľstvo je premiešané s ľuďmi, nesúcimi v sebe duše z prvých kresťanských storočí. Svet je však zložitý, a keď uvedieme niečo také, postihneme tým v podstate vždy len časť skutočnosti. Existuje pomerne neveľká časť stredoeurópskeho obyvateľstva, ktorá v sebe skrýva duše, ktoré žili v týchto prvých kresťanských storočiach. Rudolf Steiner hovorí, že bádaniu duchovnej vedy sa tu ukazuje niečo, čo sa bude v mnohých ohľadoch javiť paradoxne, je tomu tak, že veci, ktoré sa majú ukázať bádaniu duchovnej vedy, musia byť získané zo skutočného nazerania, zo skutočnej nadzmyslovej skúsenosti, a že sa spravidla vŕši jeden omyl na druhý, ak niekto o veciach iba špekuluje, ak sa len oddáva filosofickým alebo iným špekuláciám. Skutočnosti vyplývajúce zo skúsenosti potom hovoria vždy inak a duchovný bádateľ intenzívne vníma práve to, že on sám je svojimi výsledkami vlastne prekvapený. Spočiatku vôbec neočakáva, že sa ukáže niečo konkrétne, a je svojimi výsledkami prekvapený.

Obráťme duševný pohľad obyvateľstvu, ktoré žilo v Amerike v časoch, keď ju začali dobývať Európania a potom v tom neustále pokračovali. Vieme, že to bolo obyvateľstvo, ktoré bolo z hľadiska civilizovanej Európy označované za divošské. Avšak takéto obyvateľstvo, aké bolo v Amerike, indiánske obyvateľstvo, je síce divošské s ohľadom na to, čo bolo v posledných storočiach v rámci európskeho sveta nazývané civilizáciou, avšak s ohľadom na iné duševné sily, než je intelekt, v ňom žilo niečo, čo by si takzvaný civilizovaný človek mohol priať späť. V indiánskom obyvateľstve žilo predovšetkým nazeranie duchovných mocností sveta, ktoré v sebe má, ak sa ním zaoberáme bližšie, čosi imponujúceho. Toto obyvateľstvo uctievalo Veľkého ducha. Pri dobývaní bola táto vec však už v dekadencii, ale tieto dekadentné javy poukazujú na niekdajšie uctievanie Veľkého ducha, ktorý všetko preniká, všetkým prestupuje a ktorého nižšie sily predstavujú duchovia jednotlivých živlov. Americké obyvateľstvo žilo s týmito nábožensko-panteistickými predstavami. Predovšetkým ale musíme konštatovať, že toto obyvateľstvo neprešlo vo vonkajšom zmysle ničím z toho, čím prešli obyvatelia Európy v priebehu takzvaného kresťanského vývoja. Celá jeho duševná konštitúcia bola taká, že sa v nej rozvinuli intenzívne panteistické city a títo ľudia konali na základe impulzov, ktoré s týmito citmi súviseli. Tieto duše sa však vyvíjali tak, že medzi smrťou a novým narodením mohli stráviť len pomerne krátky čas. To, čo tieto duše síce intenzívne, avšak nesmierne jednoducho, elementárne prežívali kvôli spracovaniu pozemského života v duchovnom svete, nevyžadovalo dlhý čas. A tak sa nielen duše indiánskeho obyvateľstva, ktoré žili v čase prvého dobývania amerického západu - tieto duše takmer všetky - ale aj neskôr žijúce duše už teraz vrátili, a síce v podstate v západoeurópskom obyvateľstve.